Knižnica múdrosti…

Večer som nemohla akosi zaspať, tak som sa pokúšala o astrálne cestovanie. No dostaňte sa niekam, keď sa vám stále niekto vykecáva a striehne na nové veci, ktoré vidíte, či skúšate a popri tom to komentuje. Takže zase nič! Skončila meditačná hudba a a ja som sa otočila spať. Niečím ma zase anjeli vytočili, tak som sa snažila svojou metódou predychávať. Občas sa sústreďujem výdychom na srdce, že si vizualizujem radosť a upokojenie v srdci, ale teraz som sa potrebovala ukľudniť a tak som sa výdychom zamerala na myseľ.

Moja myseľ akoby ožila, prekvitla svetlom a v tom sa spustil pekný príbeh:

Malé dievčatko sa ocitlo vo veľkej knižnici, ktorá mala oválny tvar. Vnímala som to ako svoj mozog, teda miestnosť, ktorú som nedávno čistila, len bola oveľa väčšia. Dievčatko bolo štebotavé, zvedavé a malo veľmi krásny hlások. Niekto ju držal na rukách, aby videla aj na vyššie knihy, lenže ja som vnímala len hlas dievčatka a ženský hlas, teda sprievodkyne knižnice, ktorý bol tiež veľmi príjemný. Knihy nebolo ani dobre vidno, všetky boli uložené podľa veľkosti, pekne zarovnané podľa farby zladené. Väčšinou to boli tmavohnedé až tmavočervené. Hlasy v knižnici sa veľmi ozývali.

Dievčatko: Kde som to?

SK: Toto je knižnica múdrosti.

Dievčatko:A môžem si prečítať tamtú knihu? Dievčatko ukázalo prstom k hornej rade .

SK: Tie knihy sú veľmi vzácne, obsahujú veľa múdrych vecí. Ty ale ešte nevieš čítať.

Dievčatko: A túto knihu si môžem prečítať? Zase ukázalo hore, ale iným smerom.

SK: Ani tú nemôžeš! Každá kniha má svoj význam a vyžaduje si svoju postupnosť. Ľudia môžu z nich prijímať informácie podľa svojej duchovnej úrovne, lebo by inak nepochopili o čom tá kniha je. Kým sa nedostanú na ďalší stupienok svojej múdrosti, nemôžu si požičať ďalšie knihy. Nie sú to obyčajné knihy, sú veľmi vzácne a uchovávajú sa tuná už roky. Postupom vekov sa tuná múdrosť zbiera a zapisuje do nich.

Dievčatko zosmutnelo, lebo vedelo, že si nepozrie žiadnu knihu z knižnice.

Otvorila som oči a rozmýšľala , kto mi náhle vytvoril túto predstavu. Bola to moja duša, lebo ma chcela utešiť a ponúknuť mi obraz niečoho pekného a príjemného, aby sa mi ľahšie zaspávalo? Bol to Uriel, ktorý mi to takým istým hlasom potom zreprodukoval v úryvku??? On sám si dokáže vytvoriť taký jemný a príjemný hlas. A tým, že nemajú problém zopakovať hlas, ktorý nájdu v mojej mysli som ostala na pochybách. Možno to bola spoločná réžia niekoho a niekoho. Je to jedno, ale bolo to zvláštne. Ten dej som vnímala ako budúcnosť, alebo miesto niekde vzdialené, kde sa zapisuje a zhromažďuje veľa údajov. Tá sprievodkyňa bola virtuálna, ovládala každú knihu, ktorá sa v tej knižnici nachádzala.

 V akej knižnici som sa to vlastne nachádzala???