Fialovo ružový plameň…

Dnes som si čítala článok o duševnom uvoľnení. Je to vlastne návod na vytvorenie si svojho silového miesta. Pustila som si pritom hudbu. Oči som mala otvorené, ale mojim vnútorným zrakom  som sa videla na svojom ostrove,  kde chodievam. Prešla som sa po tráve , holými nohami cítila jej mäkkosť. Na chvíľu som si ľahla a vychutnávala teplé lúče slnka. Potom som sa postavila a šla dolu k moru. Bola tam pristavená loďka. Sadla som si do nej a nechala sa vlnami unášať. Z vody sa vynorili moji delfíny a prišli ma pozdraviť. Pohladila som ich a ani som sa nenazdala a loď narazila na dno. Bola som na  blízkom ostrove. Kúsok od pláže bol chrám liečenia a regenerácie.  Vyšla som po schodoch a pri dvoch pilieroch tento krát stáli dvaja muži s turbanmi na hlave. Usmiala som sa na nich a oni kývli hlavou na pozdrav.  Vo vnútri boli muži a ženy v dvoch radoch akoby ma čakali a tiež sa mi poklonili. Pozdravila som ich a uklonila sa. Tento krát ma niečo ťahalo smerom k schodisku. Chcela som ísť na nádvorie, len nedalo sa. Vyšla som na tretie poschodie a zaklopala na dvere. Otvorili sa a vo vnútri bolo veľa svetla. Prižmúrila som oči a vošla dnu.

„Je to niekto?“ zakričala som. Nikto sa však neozýval. Išla som na balkón a pozrela na slnko, ktoré svietilo  do celej miestnosti. Vdýchla som do seba slnečné lúče a uložila tento pocit do svojich spomienok. Je to taký môj pocit precítenia. Vrátila som sa do miestnosti a znova sa spýtala: „Haló, je to niekto???“

V strede miestnosti bol stĺp svetelného lúča fialovo ružovej farby. Teraz si spomínam, že už niekde som ho videla, neviem či vo sne, alebo kde. Natiahla som ruku a vložila ju do lúča. Bol to zvláštny pocit, ale keď som ju vytiahla ruka bolo bledšia jemnejšia a ľahšia. Pohladila som sa ňou , no bolo to neopísateľné. Vložila som do svetla aj druhú ruku a váhala , či tam vojdem celá. Nie je tu nikde napísané „Zákaz vstupu!“ a nik tu nie je. 😀

Vstúpil som celá do svetelného plameňa. Zalial ma pocit tepla vo vnútri tela. Točila som sa v ňom a potom , keď som z neho vyšla som začala stúpať k stropu. Bola som akási ľahká, akoby očistená od pozemského nánosu. V tomto okamihu sa zobudila moja duša a začala preciťovať tiež tento pocit. Vznášala sa vo mne. Ten kto vníma svoju dušu v tele, vie o čom vravím. Je to ako uvoľnený  tanec duše ako keď vychádza z tela von a pomaly stúpa vyššie.

Klesla som na podlahu a išla k balkónu. Tam som sa znova vzniesla k oblohe a stúpala som k nebu. Videla som z výšky celý chrám a postupne sa zmenšoval. Prechádzala som cez oblaky vyššie a vyššie. Už som mala pocit, že to stúpanie je nekonečné. Zastavila som sa a urobila tri kroky. Otvorili sa dvere a bola v nich tma. Zatvorila som ich a cúvla späť. Potom sa znova otvorili a vyšla odtiaľ čierna postava, šedá postava a biela postava nejakej bytosti. Potom nejaká biela  bytosť za nimi zakričala:  „Takých ako vy tu nepotrebujeme! Sem sa len tak niekto nedostane!“

Ukázala mi aby som vošla dnu. Prestala som vidieť a šla som len naslepo. Otvorila mi ďalšie dvere a tými som vyšla. Lenže po piatich krokoch som sa zastavila a ďalej to už nešlo. Vrátila som sa späť a spýtala sa prečo nemôžem ísť ďalej a nič nevidím.

„Neviem ako si sa sem vlastne dostala, ale toto miesto nie je pre teba a nikdy sa sem nedostaneš ani v tomto, živote ani v inom.“

Vyprevadila ma vstupnými dvermi . Potom som pochopila jej slová, prečo sa tam nikdy nemôžem dostať v žiadnom mojom živote. To miesto bolo pre duše. Plameň ma očistil od všetkého nečistého a pomocou neho som sa mohla vzniesť do neba. Dvere v nebi boli ako prechod do inej sféry kadiaľ chodia len duše nie ľudia.

Otvorila som oči a rozmýšľala, čo všetko sa nachádza v chráme regenerácie. Ten liečivý  plameň mali aj v Atlantíde. Nebol fialovo ružový ako som ho ja vnímala , ale biely. Ľudia doňho vstupovali a svetelný lúč regeneroval ich bunky a uzdravoval telo.

Moja prvá cesta do chrámu regenerácie

5.8.2010

Dnes ako som si prečítala článok  u Ninky na blogu navštívila som chrám regenerácie. Ani neviem ako som sa k nemu dostala. Vystupovala som po schodoch a prešla popri  dvoch veľkých pilieroch dnu. Bola tam  žena a stála pri vani s liečivou vodou. Omývala chrbát inej žene. Prešla som popri nich a z pravej strany som zišla tromi schodmi dolu na nádvorie.

Tam som pocítila slnečné paprsky na svojom tele. Postupne som si predstavovala ako na mňa padajú farebné spŕšky a prečisťujú ma. Potom som znova šla do vnútra hľadať miestnosť kľudu. Po schodoch som vyšla na poschodie a vstúpila do druhých dverí. Čakal tam muž pri lôžku. Ukázal mi aby som si ľahla. Najskorej posťahoval z mojej aury pozdĺž celého tela zvyšky nečistôt. Potom začal rukami prechádzať nad mojimi čakrami. Začal u prvej a ako prechádzal cítila som ich ako kmitajú. Zrejme zisťoval ako pracujú a v akom sú stave. Keď prišiel k čelovej čakre odstúpil odo mňa naľakal sa. Spýtal sa ma ako som sa sem dostala.

„Niekoho takého ako si ty sme tu ešte nemali. Zbav sa najskorej tých bytostí, čo sú na teba napojené  a potom môžeš prísť!“ Povedala som mu, že sama neviem ako sa ich zbaviť. Zostala som smutná z toho, lebo som si pripadala ako s diablom v tele. Išla som pomaly po schodoch dolu a on za mnou zakričal:

“Počkaj, skús ísť do iných dverí, možno niekto ti bude vedieť poradiť.” Otočila som sa a šla ďalej.

„Si úžasná čistá bytosť, nezabudni na to!“ Trocha som sa pousmiala, poďakovala sa mu a opustila chrám…

Otvorila som oči a rozmýšľala, čo za bytosti sú na mňa napojené, keď sa ich tak vyľakal. Človek sa naučí žiť a prispôsobovať  všetkému. Možno sa ich nikdy nezbavím, možno časom hej. Dôležité je, že neovplyvňujú moje myslenie, ani konanie a stále som tým, čím som aj bola. Môj cieľ je stále rovnaký…pomáhať, naučiť sa liečiť, byť užitočným a  niečo pozitívne za sebou zanechať. 😀

Každý, kto navštívi chrám regenerácie a liečenia tam nájde iné. Tých miestností tam je veľa… 😀