Rozplynutie v priestore…

Po dlhej dobe som sa vypravila na svoje silové miesto. Sadla som si do loďky a nechala ju len tak unášať vlnami. Bola som unavená a potrebovala načerpať energiu. Počula som štebotať svoje delfíny a nahla som sa k okraju. Už minule ma volali, nech si idem s nimi zaplávať, ale bola som príliš unavená a potom som zaspala.

„Poď si s nami zaplávať, ukážeme ti jedno miesto.“ Skočila som do vody a chytila sa delfína za plutvu, aby ma ťahal. Plávali sme ponad morským dnom až k hlbokej rokline. Tu delfín zastavil a povedal mi nech sa lepšie pozriem. Bol to ten chrám, čo som po prvý krát uvidela a pri ňom spadnutý pilier s vytesanými znakmi. Len pilier som teraz nevidela, lebo ma zaujímalo , čo sa nachádza vo vnútri.

Doplávali sme až ku schodom. Je zaujímavé, že dokážem plávať pod vodou a nemusím sa ani nadýchnuť, len občas, keď si to uvedomím, vtedy sa automatický vynorím a nadýchnem. Vystupovala som po štyroch schodoch k veľkým dverám. Otvorila som  a predo mnou boli zase schody, ktoré stúpali vyššie. Po pár schodoch som sa vynorila z vody. Chrám nebol celý zatopený. 😕

Delfín mi zakričal: „Len sa tu poobzeraj, toto je chrám liečenia, ktorý si už navštívila. Lenže tento je potopený.“ Vyzeral vo vnútri presne tak isto ako ten, kde som našla fialový plameň. Že by nejaká časová slučka, ktorá funguje niečo ako Bermudský trojuholník?

„Ja už radšej idem!“ zakričal mi delfín! „Vraj sa tu dejú čudné veci a nerád tu chodím.“

Išla som ďalej po schodoch. Pri každých dverách som sa zastavila a položila na ne ruku. Neviem niečo mi nahováralo, aby som to urobila. Z niektorých šiel hrozný chlad a niektoré zase vyžarovali teplo…energiu. Otvorila som tie s teplou energiou. Zašedlá izba bola prázdna, nikto a nič sa v nej nenachádzalo. Zatvorila som ich a šla ďalej.

Bola som úplne na vrchu a cez stred sa dalo pozerať na ostrov. Aká krása, lenže z ostrova vyčnievajúci chrám z vody nie je vidno.

Potom som šla dolu. Jedny dvere nemali žiadnu energiu, a tak som ich otvorila. Bola to zrejme chyba. Podtlak v izbe ma vtiahol, držala som sa ešte kľučky, ale potom som sa pustila. Vletela som do priestoru, ktorý nebol ničím ohraničený. Svetlý priestor a ja som si tam pripadala ako jedna jediná bunka medzi ostatnými v nejakej hmote. Neuvedomovala som si telo. Bola som rozmiestnená všade.

Po chvíli ma niečo vymrštilo von. Vyletela som z toho priestoru a moje telo narazilo na skalu k moru, kde chodím na silové miesto. Keď som sa prebrala, zistila som , že jedna moja časť ešte zostala v tom priestore a jedna je na slobode. Začala som si viac uvedomovať časť vedomia v priestore. Tým, že som bola z neho vymrštená ostala tam tma. Išla som len na slepo ako ma viedol môj inštinkt.

„Som niekde v jaskyni, steny sú drsné a ostré“.

Spodný okraj sa pomaly zužoval a nemala som kam ísť. Jeden krok a bola som vysoko na skale. Zavolala som na orla a ani som sa nenazdala a už ma zdrapil pazúrmi za tričko a odniesol do svojho hniezda. Sedela som tam ticho a previnilo. Niečo hľadal a potom na mňa hodil deku, lebo videl , že sa trasiem od zimy. Niekde som čítala, že orol ako duchovné zviera sídli väčšinou v korunnej čakre, lebo predstavuje božskú múdrosť a duchovnosť. Delfín je zase zvieraťom v čelovej čakre a rozvíja vašu intuíciu. Ešte je tam zopár zvierat, len už si nepamätám. 😀

Ale späť k orlovi. Hľadal v hniezde akúsi knihu, len stále som sa nenaučila na týchto potuľkách čítať z kníh, ktoré sa mi dostanú pod ruky. Videla som v nej prázdne listy a tak som ju vrátila orlovi. Možno chcel, aby som si niečo prečítala a pochopila. 😕

Radšej pôjdem domov orol, len ako som vyliezala z hniezda zakopla som a letela dolu. Orol mi zletel na pomoc, ale moje ruky už mali orlie krídla a spolu sme vyleteli na skalu. Prekvapená som pozrela na neho a on mi povedal: „Aspoň niečo si sa naučila odo mňa!“

Chvíľu sme si spolu zalietali a potom som sa vrátila pekne domov. Rozmýšľala som nad tým stavom v priestore a jediné čo ma napadlo:

Nevnímala som  svoje telo ako hmotnú časť, ale ako energetickú časť. To by aj vysvetľovalo, prečo som po vymrštení vnímala svoju časť vedomia v tom priestore. Moja energia, ktorá bola v tom priestore rozmiestnená sa nevymrštila celá  a časť pamäťových buniek v nej ostalo. Preto som vnímala súčasne dva stavy. Je to niečo podobné ako si anjelské bytosti delia svoju energiu a dokážu spracovávať všetky rozmiestené časti. Alebo že by nie?

No každopádne zaujímavý zážitok 😀