Cesta prázdnoty a depresia…

Depresie zo sebou prinášajú veľa zlého. Človek sa vnútorné trápi, týra zožiera. Stačí malý parazit a rozťahuje sa nám v mysli ako vo vlastnom. Máme zlú náladu a stále sa točíme v kolotoči toho, čo nám tú depresiu vyvolalo.

Večer som žehlila a začala sa zamýšľať nad kolegyňou, čo si myslí, že ma môže v práci využívať. Vnútorne som  sa rozčuľovala, stále tým trápila a chystala si rozhovory, ktoré by som jej nabudúce povedala. Potom ma napadla jedna vec. Vždy keď máme depku klesáme na nižšiu úroveň nášho vedomia a nechávame sa tým požierať. Ak by sme sa držali pôvodnej úrovne , alebo sa snažili postúpiť vyššie, nič také by sa nestalo. Preto sa aj vraví, že ráno je múdrejšia večera. Ak sme na dne , nič nevyriešime, ak stúpneme vyššie , vidíme to z iného pohľadu a nájdeme možné riešenie.

Podarilo sa mi dostať na vyššiu úroveň pomocou cieleného dýchanie. Nadýchla som sa a výdychom som si predstavila pocit blaženosti a spokojnosti, ktorý som nasmerovala do hlavy. Je to ako keby sa mi v hlave rozsvietilo a to svetlo ma posunulo vyššie. Blokovalo všetky starosti a trápenia a ja som bola ok. Toto je však stav dočasný. Musela som ho zopakovať ešte dva krát , lebo trval necelých 10 min. 😆

Ožehlila som a napustila si vaňu z horúcou vodou a ako som v nej ležala prišla mi vízia.

Moja vízia

Stojím uprostred ničoho. Idem cestou prázdnoty, všade je len piesok a nič iné široko ďaleko. Idem priamo a v diaľke zbadám bytosť v šedom hábe ako mních. Do tváre nevidím. Prechádzam okolo neho dívam sa, ale hlavou ani nepohol. Rozmýšľam, či sa prihovoriť, pozdraviť a točiac sa za ním ho stále sledujem. On sa zastavil, ale neotočil. Nevydal zo seba ani slovko.

Rozhodla som sa, že idem ďalej. Po pár krokoch vidím, že v diaľke  je už hmla a z nej vychádza znova bytosť v šedom hábe. Otočila som sa, ale tá bytosť tam už nebola. Pozerám sa na neho priamo a zbadala som, že má kapucňu trocha vyššie a vyčnievala mu  neskutočne biela tvár. Akoby vedel čítať z mojej mysle a po mojom uvedomení si sklonil hlavu nižšie. Delí nás len pár krokov a stále sa na neho uprene dívam a čakám, či sa zastaví. Prišiel šok. Bytosť v šedom mnou prešla ako priesvitná clona a ja som zacítila len chladný závan.

Pozrela som sa pred seba s tým, že musím ísť ďalej. Po pár krokoch uvidím, že už nie je žiadna hmla, len v diaľke stojí ďalšia bytosť v šedom a má postoj ako bojovník s podopierajúcim sa mečom  v rozkročnej polohe čakajúc svoju korisť. „Čo teraz?“

Idem ďalej a prejdem ním tak ako prešiel mnou ten predošlý. Necítila som žiaden chlad, keď som ním prešla a on to nečakal.

Idem ďalej…

Po pár krokoch zrazu zistím, že cesta už nikam nevedie. Stojím na hrane priepasti a rozmýšľam, čo ďalej. Vrátiť sa a znova prísť k tomu istému, alebo skočiť dolu a ukončiť cestu životom, to nie je riešenie.

 Prišla vízia: „Stúpni nohou do prázdnoty a cesta pokračuje ďalej. Sama si ju tvoríš, ak chceš choď, ak nie skoč!“

Vykročila som pravou nohou do prázdna a zrazu sa podo mnou objavila zem a cesta naozaj pokračovala.  Cesta prázdnoty sa pomaly zapĺňala trávou, kríkmi, stromami, vtákmi, zverstvom, ľuďmi a civilizáciou. Zrazu som nestála uprostred ničoho, ale uprostred niečoho.

Uvedomila som si, že vždy existuje riešenie stačí sa nad tým zamyslieť a počúvať hlas z vnútra. Príde buď v podobe myšlienky, alebo vnútornej vízie, či predstavy. Je to pomocná ruka od nášho vnútorného Ja našej duše.

Nedovoľte depresii zvíťaziť a nechať ju hniezdiť sa vo vás!!! Vždy existuje riešenie, alebo je niekto, kto vám môže pomôcť….