Kategórie
Šamanské cesty

Stretnutie s indiánom…

Včera som po dlhom čase znova putovala svetmi. Stále mi v myšlienkach chodí výraz „Brána zabudnutia.“  Kedysi dávno som nachádzala kľúče a potom mi jedna bytosť vravela, že tých brán je 12 a treba ku každej nájsť správny kľúč. Časom som prestala kľúče nachádzať a pomaly aj niekam cestovať. Jedinú „Bránu zabudnutia“, ktorú som našla na internete bola len v nejakej PC hre.

Navštívila som jedno miesto, ktoré súvisí s bránou večného pokoja. Potrebovala som zo seba niečo dostať a ospravedlniť sa za niekoho, že zneuctil ich duše. Aj keď ma určite nepočuli, bol to pre mňa taký emocionálny rituál zbavenia sa bolesti.

Cestou späť som zbadala tieň, že ma niekto sleduje, ale nejavila som oň záujem. Brána večného pokoja sa za mnou zatvorila sama, akoby ma vyprevadil niekto neviditeľný a kľučkou ju zatvoril.

Pomyslela som si ako rada by som sa nachádzala na nejakom krásnom mieste. Roztiahla som ruky, ktoré sa zmenili v orlie krídla a vzlietla som vysoko k oblohe. Sledovala som len mesiac a nechala krídla, aby ma unášali niekam ďaleko.

Pristála som vysoko na skale. Krásny výhľad, blízko ku hviezdam. Dýchala som  čistý, studený vzduch, lenže niekto, alebo niečo chcelo, aby som tam nesedela a šla sa pozrieť dolu na zem. Zletela som a bola som obkolesená skalami. Občas sa mi stáva, že nemôžem ísť sama kam sa mi zachce, akoby ma niekto riadil a povedal si: „Tak teraz pôjdeš pekne doprava smerom hore!“

Medzi skalami bola úzka cestička a po tej som mala ísť. Doviedla ma k otvoru ku skale a mala som tam vojsť. Počula som hlasy a schovala som sa . Moje telo sa zmenilo na kus kameňa. Pozerala som sa ne seba a nechápala. Orlie krídla mám, kedy chcem ja, ale byť kameňom proti svojej vôli??? Zdalo sa mi to nezmyselné a tak som sa postavila a vrátila sa mi moja fyzická forma.

Zišla som dolu a uvidela malý ohník a pri ňom sedel starý indián. Podišiel ku mne a dal mi na krk retiazku s orlím perom a potom zase z byvolím, či diviačím zubom. Myslela som , že mi to dáva na ochranu.

Trocha som hľadala, čo znamenajú tieto indiánske symboly.

  • Orol skalný bol významným a uctievaným symbolom severoamerických Indiánov ako duch slobody. Bol dôležitou súčasťou ich obradov a orlie perá zdobili rôzne posvätné predmety. Ich perá bývali symbolom osobného hrdinstva. Nosili ich na krku pre orliu bystrosť, rýchlosť a vytrvalosť.
  • Zuby zo zvierat predstavujú už od pradávna symbol sily a dlhovekosti.

Sedela som pri ňom a začal mi rozprávať, že ma pozoruje už dlhší čas. Zrazu som ho prestávala vidieť. “Zaniesla si si myseľ tými všetkými svetmi, čo si navštívila!“

„Ale ja už nechodím žiadnymi tunelmi dlhý čas!“ odpovedala som mu.

„Hmmmmm…..Tak potom tvoj problém je , že pri vnímaní sa sústreďuješ na svoje pocity a zameriavaš sa na jednu vec. Nevnímaš tento svet ako celok.“

Potom som sa pozrela do ohňa a už som znova videla aj indiána a celé okolie. Mal šedivé vlasy po ramená a vráskavú tvár. Postavil sa predo mňa a povedal mi, nech sa mu pozriem do tváre. Nevidela som nič. Ruky mi položil niekam na telo, ale ani to som necítila. Sadol si na kameň a chcel nech mu ukážem dlane. „Tvoje ruky sú zničené prácou a aj chorobou!“

„Krása nie je všetko!“ ….vyhŕklo zo mňa. Moje ruky sú silné a pre mňa veľmi užitočné. Potom som ich natiahla nad oheň a cítila teplo.

Potiahol zo svojej fajky a chcel aby som to urobila aj ja. Utrela som si ju a urobila jeden šluk. Nefajčím a posledný vdych dymu cez pľúca som horko obanovala. Pocítila som štipľavý dym v ústach a vracala mu fajku. “Vdýchni ho poriadne, fajka mieru a priateľstva sa nešlukuje.!” Lenže to mi nešlo. Tak som necítila nič.

Občas som mala pocit, že jeho slová nie sú jeho, ale jednej z tých bytostí, ktorý sa radi miešajú do mojich ciest. Nahnevala som sa na nich a poďakovala sa mu. „Neviem koľko z tých slov si bol ty a koľko oni!“ Indián sa pomaly otočil bokom a pohrozil im, akoby sedeli na skale. Vedel ktorým smerom sa v mojej mysli nachádzajú.

„Musíš sa naučiť počúvať srdcom. Stratila si dôveru a preto nikomu neveríš !” Znova si priložil svoje ruky na srdce.

Vedela som, že je čas ísť. “Maj sa a vďaka za tvoje rady!” Otočila som sa ešte späť, ale indián tam už nebol, len z ohniska šiel tenký pás dymu….

Otvorila som oči a chvíľu rozmýšľala nad ním. Vždy, keď som si spomenula na jeho slová sa mi zjavil vnútorným zrakom a s úsmevom mi pohrozil… 😆

Ohouuuu ani som sa nespýtala ako sa vlastne volá! 😕

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.