Kategórie
Duša Energia

Klinická smrť…

Nedávno sa tu v komentoch riešila otázka “S čím sa človek môže Bohu pochváliť, až si jeho dušu k sebe povolá.”

Myslím , že v tomto článku je to pekne opísané. Mnoho ľudí má svoje skúsenosti s klinicku smrťou a R. Moody sa na ich základe snažil opísať vo svojej knihe “Život po živote”.

Príbeh pacienta:

Po ťažkej chorobe, nehode som pocítil veľkú bolesť v mieste, kde došlo ku zraneniu. Bolesť bola obrovská a ja som cítil, že naisto umieram. Odrazu ale všetka bolesť zmizla a ja som sa cez hlavu presunul mimo svojho tela.

Niektorí ľudia nehovoria o hlave ako miestu výstupu z tela, buď nehovoria vôbec, alebo vravia o inom pocite pri výstupe.

Díval som sa na svoje telo asi z diaľky 10-tich metrov a nespoznával som sa. Bol som ako divák, ktorý sa kuká na predstavenie a nechápal som, čo sa to deje. Mal som byť predsa mŕtvy, to nie je možné.

Tu vzniká super ťažký pocit dotyčného uveriť tomu, čo sa deje a pochopiť, že nie je skutočne mŕtvy, teda že nezanikol absolútne, takéto duše sa nesmierne divia tomu, čo sa to vôbec deje. Navyše hneď nespoznávajú samých seba, zrejme kvôli trojrozmernému pohľadu /počas života dotyčný vždy vidí iba dvojrozmerný obraz samého seba/. “Zomierajúci” nedokážu presne opísať svoje nové telo.

Asi najpresnejšia definícia by bola, že je to divná energia, ktorá sa mení. Má rôzne farby a v skutočnosti je telo podobné ako to pozemské. Ibaže kožu tvoria akési farebné kanáliky, ktoré sa sem a tam prelínajú. Akoby ste mali po rukách a vôbec po celom tele potiahnuté priesvitné žiarivo blikajúce tenké kábliky. Niektorí ľudia hovorili, že onedlho po smrti nabrali nejaké iné vedomosti, ktoré na Zemi nemali a boli inými bytosťami.

Pozeral som na všetkých v tej miestnosti, na sestry, doktorov a vravel som im, kričal: “Nechajte moje telo na pokoji, nepomáhajte mi, je mi tu dobre!”

Pri uvoľnení vzniká pocit nesmierneho šťastia a pokoja, takého veľkého, že ľudia, ktorí toto zažili, nenachádzajú slová na opis tohto pocitu. Naraz stratia všetky povinnosti, bolesti a sú dokonale zdravý vo svojej podstate. To znamená: slepý už vidí, bez nohy už má nohu a pod.

Tento pocit prichádza tesne po udivujúcom pocite zo smrti. Najprv je teda nesmierne udivenie sa a potom ihneď za tým krásny pocit uvoľnenia. Dokonca je vraj zostrený zrak a sluch, naopak o ČUCHU A CHUTI nie sú žiadne záznamy, teda akoby zrak a sluch extrémne zosilnel, a čuch či chuť neexistovali v tomto novom tele. Tak isto odpadajú všetky starosti, pocity povinnosti, stresy, výčitky svedomia apod.

Pozeral som si na nové telo, ale žiadne som nevidel, ani ruky, ani nohy ale cítil som, že ich mám, že mám podobné telo, ako som mal predtým.

Niektorí hovoria o bode, v ktorom sa nachádza ich myseľ, či o nejakom oblaku, hmle ako telu. Tu sa takmer najviac rozchádzajú ich výpovede. Nemusí to byť vskutku kvôli lži, výpovede ľudí ovplyvňuje ich výchova, skúsenosti, viera, inteligencia, vidíme, že faktorov je veľa a preto treba brať ich výpovede s rezervou. Inak povedané – snažiť sa ich pochopiť.

Nikto ma nepočul, ani sestry ani doktori, kričal som, chcel sa ich dotknúť, ale moja ruka cez nich prešla. Vedel som sa pohybovať hociktorým smerom a nič, žiadna hmota, stôl, dvere mi neboli prekážkou. Keď som chcel byť na tom mieste, pomyslel som si a bol som tam…

Títo ľudia nepočujú normálne ako my, ušami, zvuk je narážanie molekúl vzduchu o bubienok pod určitou frekvenciou, mŕtvy počujú a vidia myšlienkami. Taktiež nie sú schopní nikoho kontaktovať zo živých. Nepočujú ich, nevidia ich živí a zomrelí sú “nehmotní” /iná forma energie?/

Nepočul som normálne, čo si hovorili, ale vedel som predsa asi sekundu pred tým, čo chcú povedať, alebo načo myslia, aj keď to potom nepovedali. Mal som chvíľu strach a hneď nato nadišla chvíľa veľkého nepokoja, pretože som nevedel, kam mám ísť, čo mám robiť, či sa len potulovať po Zemi. Vedel som ísť kamkoľvek na Zemi a to okamžite, aj pod zem, do Slnka, na Mars, kdekoľvek mi napadlo. Naskytol sa mi ale pocit veľkej opustenosti, samoty a beznádeje. V tej chvíli, až bol tento pocit veľmi silný, ma OKAMŽITE opustil, a ja som potom hneď padal cez nejaký úzky tunel do tmy, do hĺbky, než som sa stihol spamätať, počul som hlučné až nepríjemné zvuky.

Tu počujú a vidia ľudia rôzne zvuky či obrazy. Jeden nevidí tunel ale akési údolie, inej žene zasa hrala krásna hudba, myslím, že to súvisí s ich osobnosťou, predstavivosťou a vôbec ako sa ich JA dovtedy vyformovalo.

Vedel som, že rozum, ktorý mám, je ten istý, ako som mal na Zemi. Blížil som sa k tomu svetlu, ktoré neuveriteľne silno žiarilo, no napriek tomu ma oči vôbec neboleli. Zrejme preto, že sa nejedná o fyzikálne videnie, ako poznáme“my”.

Tu hovoria ľudia, čo boli na prahu smrti o akomsi bielom svetle na konci tunela, ku ktorému padajú. Nemôžu sa vrátiť ani sa zachytiť, jednoducho idú k tomu svetlu…

Z toho bieleho svetla sálalo aj krásne príjemné teplo a ja som vedel, že to nie je iba svetlo, ale nejaká bytosť, nadprirodzená, duchovná, bol to Ježiš.

POZOR, tu sa treba na chvíľu pozastaviť. Pretože je faktom, že neveriaci hovoria o bielej bytosti, a veriaci o Bohu, Ježišovi a podobne. No platí to ale aj naopak – niektorým tuho veriacim sa nezdalo, že by to bol Ježiš. Iným neveriaci zasa mali pocit akoby to niekto ako Ježiš bol).

Táto bytosť (bez identifikácie pohlavia) sa javí ako nesmierne milujúca a dokonale INTELIGENTNÁ, ktorá vraj ovplýva aj zmyslom pre humor, nech to nazývame ako chceme, zrejme to tak má byť, tak si to tá bytosť želá, aby ju ten dotyčný tak volal, aj keď sa možno o Ježiša vôbec nejedná…(aj keď som neveriaci, stále nevylučujem, že neexistuje nejaký ten veľký stvoriteľ).

Možno by niekoho zaujímalo, že neexistuje prípad zážitku na prahu smrti, kde by boli opisovaní anjeli, diabli, satan, nebo a podobné termíny. No na strane druhej, musím pripustiť, že niektoré iné opisy sa týmto termínom podobali – farby, krajiny, zvuky…

Prišiel som ku tej bytosti a aj keď som ju nevidel ani nepočul, cítil som ju pri sebe. Bola nesmierne dobrá, krásna a milujúca, milovala ma nadovšetko a ja ju tiež, aj keď neviem ani prečo. Cítil som jej dobrotu, jej láskavosť a úprimnosť. Rozprávali sme sa telepaticky, aj keď došlo iba ku pár myšlienkam.

Tu daní ľudia opäť nedokážu vysvetliť a opísať danú bytosť, hovoria, že by s ňou navždy ostali, pretože je to dokonalý priateľ, akého nikdy nestretneme, kým ku tejto bytosti neprídeme. Niektorí ju „nevidia“ iní áno, opäť je to individuálne. Tu ale príde od bytosti ŤAŽKÁ otázka…

Táto geniálna a DOKONALÁ bytosť pokladá super údernú otázku, akú nikto ešte „nepočul“, nepocítil, údernú preto, že nesmierne silno zapôsobí na dotyčného.

„POVEDZ MI, ČÍM BY SI SA MI CHCEL ZO SVOJHO ŽIVOTA POCHVÁLIŤ,“, resp. čo takého si v živote vytvoril, zažil, urobil, že by si mi to chcel povedať či ukázať?

Táto otázka je taká “tvrdá”, že dotyčného ihneď privedie do rozpakov a “hanby”, ale dotyčný napriek tomu necíti pohŕdanie od tejto bytosti, či výčitky, ale dokonca lásku a nesmierne porozumenie.

Vedel som, že sa mi táto bytosť nechce “vzdialiť” alebo mnou pohŕdať, či ma obviniť a trestať. VELMI DOBRE VEDELA čo som prežil, ale chcela, aby som nad tým sám uvažoval a uvedomil si svoje chyby. Táto bytosť je zrejme natoľko inteligentná a dobrá, že donúti mŕtveho zamyslieť sa samým nad sebou, a rozhodnúť, čo urobil počas svojho života zle a čo dobre.

Ako sa ma to tá bytosť opýtala, a i keď som nestihol odpovedať, ihneď som padal tunelom, ale iba krátku dobu a ocitol som sa akoby v divadle, kde som sa díval na svoj život. Predstavenie začalo detstvom od 6-7 rokov (v drvivej väčšine zážitkov), prebiehal až po osudnú udalosť mojej “smrti” a boli ukazované len dôležité udalosti a to tak rýchlo, že to mohlo trvať asi max 2 minúty, aj keď som prežil asi aj 1000 udalosti zo života. Všetko bolo také reálne, akoby som to znova prežil a všetko som si po návrate pamätal.

Bytosť je pri tomto “divadle” PRÍTOMNÁ u dotyčného a vysvetľuje mu vo väčšine prípadov, kde urobil chybu a kde zasa konal dobro, dotyčný nebude potrestaný touto bytosťou, pretože samo divadlo je mu veľkou školou, ihneď je ponaučený o svojich chybách. “Zomierajúci” cíti všetko to čo cítil keď žil a dokonca aj to čo druhý, ktorých potešil, alebo ktorým ublížil.

Pýtal som sa bytosti, ako inak by sa to dalo riešiť a ona mi odpovedala, akoby to bolo možné riešiť, aj keď niektorým myšlienkam mi trvalo hodnú chvíľu, kým som pochopil, napriek tomu, že som po smrti chápal ďaleko rýchlejšie.

Opäť sa vráti k bytosti, pretože počas “divadla” ju nevidel a ona sa ho pýta”.

„SI PRIPRAVENÝ ÍSŤ ĎALEJ? CHCEŠ UMRIEŤ? ALEBO SA CHCEŠ VRÁTIŤ NA ZEM??? “

Okamžite som si spomenul na svoju ženu a deti, o ktoré sa musím postarať a ktoré nesmierne milujem. Pri tejto bytosti som chcel navždy ostať a ostať v tomto svete, ktoré mi robilo takú radosť a v ktorom som sa cítil dokonale príjemne, ale myslel som aj na svoju rodinu.

Tu opäť zrejme bytosť pozná odpoveď, ale otázkou nabáda dotyčného o premýšľaní nad realitou a čiastočne ho vyťahuje s krásneho a vznešeného pocitu z neskutočnej reálnej prítomnosti…

„Chcem sa vrátiť na Zem, prosím!“ Cítil som, že bytosť mi vraví, aby som neprosil a že mi vyhovie, ale že nabudúce musím už „zo Zeme odísť a to natrvalo.“

Tu je opäť podivuhodný ojedinelý prípad ženy, pri ktorom dvakrát bytosť vravela, že daná žena sa už naisto nabudúce na Zem nevráti a napriek tomu ju po úpornom prosení „mŕtvej“ ženy opäť vrátila po tretíkrát na Zem kvôli postaraniu sa o deti. Zdá sa, že táto bytosť zomierajúcich dokonale miluje. Navyše sa zážitky na prahu smrti u niektorých jedincoch opakujú. Takýchto prípadov je viacej.

Pri momente kedy nastáva na začiatku strach z neznámeho sa “umierajúcemu” objavujú zosnulý, ktorých mŕtvy poznal, či bol im rodinou a napomáhajú mu k ďalšej ceste, či k ceste k tunelu. Ku tomuto stretnutiu dochádza ako tesne po pocite nesmierneho zatratenia, či veľkého pocitu samoty, po ktorom prichádza už spomínaný pád tunelom, alebo aj niekedy neskôr počas zážitku. Teda duchovia, známi, niekedy aj úplne neznáme duše prichádzajú a vysvetľujú umierajúcemu situáciu, vedú ho. Potom prichádza pád tunelom.

Naspäť som už nešiel tunelom, ale “omdlel som” a neskôr sa prebral vo svojom tele. Keď som o tom rozprával iným, neverili mi, mysleli si, že som blázon, alebo že mi už z týchto záhad, čo kolujú po svete, načisto šibe. Preto som o tom už potom málokomu povedal.

Táto udalosť týchto ľudí veľmi zmení a bytosť ich naučí, že musia na zemi hlavne milovať iných a naberať vzdelanie, vedomosti, nič iné si so sebou ďalej nevezmú. Dokonca sú prípady, kde “umierajúci” videli iné duše na “druhom svete” ako sa tiež učia v nejakých akoby školách. Neuverenie zážitku je iste kvôli dnešnej spoločnosti, ktorá je preplnená egoizmom a pýchou. Ale hlavným dôvodom je podľa mňa všednosť. Všednosť každodenného života. Človek si natoľko navykol na samozrejmý život, že podobné historky nechce zhltnúť a prijať za vôbec možnú, aj keď si myslí, že by mohol „umierajúci „ hovoriť pravdu. Proste akosi podvedome nemôže túto pravdu prijať a odsúdi „zomierajúceho“ na blázna, lebo iné východisko nevidí.

Po zážitku sa môj život od základu zmenil. Odrazu som chápal, že tu mám nejakú prácu, niečo sa naučiť, urobiť, niečo splniť. Nebojím sa smrti, no vážim si života a teším sa až sa s Bielou bytosťou opäť stretnem.

z knihy Raymond-A-Moody-Život-Po-Živote

Zaujímavá kniha : PRISEL_JSEM_ODKUD_ODCHAZIM_KAM

Video: Do pekla a späť

Zdroj

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.