Svätá Lucia…

Svätá Lucia (+284…..Syrakúzy  † 304) je jedna z katolíckych a pravoslávnych svätých. Uctievajú ju (ako jediného svätého) aj luteránski Švédi a Nóri. Je patrónkou slepých. Jej deň sa medzi katolíkmi oslavuje 13. decembra (pozri aj Lucia). Uctieva sa dokázateľne od 5. storočia.

Pochádzala z dobre situovanej rodiny, ale rozdala svoj majetok i plánované svadobné veno chudobným. Známa je legenda, podľa ktorej si vylúpila oči, aby sa nemusela vydať za pohanského ženícha, za čo ju Panna Mária obdarila ešte krajšími očami. Pohanský nápadník, ktorého odmietla, ju udal ako kresťanku. Po vynesení rozsudku ju nemohli zo súdnej budovy odviesť. Zázrakom zostala stáť ako prikovaná. Na to ju rozhnevaný sudca rozkázal obložiť drevom a podpáliť. Plamene jej však neublížili. Nakoniec jej vojak na rozkaz prebodol hrdlo.

Najstaršie zachovalé doklady o úcte sv. Lucie pochádzajú z 5. storočia. V 6. storočí už existovali svätyne a kláštory na jej počesť. S menom a sviatkom sv.

Lucie sú spojené mnohé ľudové zvyky. Okrem iného sa v nich Lucia predstavuje ako rozdeľovníčka darov a nositeľka svetla. Táto posledná vlastnosť sa jej pripisuje pravdepodobne v súvislosti s významom jej mena: latinské slovo “lux“ totiž znamená svetlo. Teda meno môžeme voľne preložiť ako “tá, ktorá prináša svetlo”. Sviatok kresťanskej svätice bol určený na 13. december. Tento deň bol pred zavedením gregoriánskeho kalendára (1582) považovaný za najkratší deň roka, a tak sa k nemu viazali rôzne magické praktiky rázu, pochopiteľne, pohanského. Ich účelom bolo premôcť temnotu, zažehnať nepriazeň a privodiť nové svetlé dni, plné prosperity.

Tradície

Svätú Luciu si pripomíname 13. decembra. Výstižne tento deň charakterizuje ľudová pranostika: “Svätá Lucia ukazuje svoju moc, lebo nám dáva najdlhšiu noc.” Iné porekadlo zase hovorí, že “svätá Lucia noci upíja”. To by ale znamenalo, že od tohto dňa sa má zimný deň predlžovať a noc skracovať. No to sa deje až od zimného slnovratu. Preto vzniká otázka ako túto nezrovnalosť vysvetliť.

Objavil sa názor, že ide o omyl ľudu. S tým sa však nedá súhlasiť, pretože kalendárne ľudové porekadlá sú veľmi presné, vychádzajú z dlhoročného pozorovania prírody. Rozdiel vyplýva z nezrovnalosti medzi starším juliánskym kalendárom a skutočným slnečným časom. Tento kalendár sa v dôsledku určitých nepresností každých 128 rokov posúval zhruba o jeden deň dopredu. Tak sa mohlo stať, že niekedy v stredoveku Luciin sviatok naozaj pripadol na deň zimného slnovratu.

Ešte v prvej polovici 20. storočia chodili po našich dedinách a mestečkách bielo odeté ženy – “Lucky”. Tvár mali zakrytú maskou, alebo pomúčenú, aby ich nik nespoznal, na ústach mali papierový zobák, ktorým sa dalo klepotať. Zväčša chodili ticho, len búchali na dvere a bez dovolenia vošli dnu. Husím krídlom omietli steny, štetkou ich obielili a tým symbolicky vyhnali zlo z domov. Báli sa ich najmä malé deti, lebo ich zvykli strašiť, že ich” Lucka vezme do brucha”.

Tieto tajomné bytosti, ktoré sa objavovali v dňoch drsných nocí uprostred zimy nenesú žiadne známky kresťanskej svätej Lucie. K jej hrobu v Syrakúzach každoročne prúdia tisícky pútnikov s nádejou na vyliečenie očných chorôb. S dôverou sa k nej v tejto záležitosti obracajú najmä preto, lebo podľa legendy si sama vytrhla oči, ktoré prebudili záujem a lásku pohanského záletníka a poslala mu ich na miske na dôkaz pevnosti svojej viery. To však veľmi urazilo a zranilo pyšného mladého muža, ktorý udal Luciu ako kresťanku u miestodržiteľa Diokleciána.

Bol to obávaný prenasledovateľ kresťanov, ktorí práve za jeho vlády postúpili mučenícku smrť. Nebolo to ináč ani s krásnou Luciou. No prv, než bola sťatá mečom, udiali sa okolo jej mučenia a potupy mnohé zázraky. Keď ju mal ťahať vozík s volmi po meste na znak pohany, vraj sa ťažné zvieratá nepohli z miesta, keď ju polievali vriacim olejom, ostala nezranená.

V našej tradícii sa objavuje Lucia skôr ako tajomná bytosť, čo je v protiklade so zvykmi v západnej Európe, kde sa konajú lampiónové sprievody a Lucia vystupuje ako nevesta oblečená do dlhého bieleho odevu, na hlave s vencom s horiacimi sviecami. Na Slovensku pretrvalo ľudové prežívanie tohto dňa. Nadovšetko bolo treba odháňať zlé, démonické sily, čo sa ešte viac zmocňovali bieleho dňa. Stoj, čo stoj sa im mali zabraňovať prístupové cesty do príbytkov.

Na tento cieľ ľudia využívali čo najväčší buchot a lomozenie. V ten deň sa odvšadiaľ ozýval rámus, buchotanie i vresk. Chlapci a mládenci hádzali staré hrnce a črepy do vrát i dverí na maštaliach, hrmotalo sa nádobami, čo sa našli na smetiskách. Zlé sily sa mali takéhoto buchotu zľaknúť a utekať pred náporom čudesných a nezvyčajných zvukov.

Hluk a hurhaj bolo treba nainscenovať na krížnych cestách, kde sa vraj najčastejšie v nočných hodinách spolčovali strigy a bosorky. Od nepamäti boli spojené s predstavami, že práve na týchto miestach sa sústreďujú a pôsobia rôzne nadprirodzené bytosti.

Všeobecne sa verilo, že dlhší čas sa tu zdržujú duše na ceste do záhrobia, preto sa ľudia chodili za týchto zomretých modliť ku krížom na krížnych cestách. Krížne cesty pre svoje spojenie s nadprirodzenými silami boli aj miestami vykonávania praktík ľúbostnej mágie. Podarilo sa zachytiť už len relikty doznievajúcich úkonov, ako napríklad vydlabanie dierky do kamenného kríža pre získanie prachu do čarovného nápoja lásky. Ľúbostné čary mali byť do prevádzané pôstom a modlením sa práve na krížnych cestách.

Ešte že nám tie povery a pekné tradície zostali. 😀