Kategórie
Duchovné Duša Energia

Dvojčlennosť duše…

Jedine skrze vnímanie vlastného tela môžeme spoznať čokoľvek v takzvanom vonkajšom svete. Celý vesmír prežívame ako pocity vo svojom tele. “

To, čo sa v človeku odohráva tým, že sa stáva duchovnou bytosťou, je opäť istý druh oplodnenia. Vnútorné orgány, ktoré môžu byť vytvorené nadbytočnou duševnou silou, sú oplodňované duchom. Duša je sama v sebe dvojčlenná: mužsko-ženská.

Za starých čias tak formovala i svoje telo. Neskôr môže telo utvoriť len tak, že vo vonkajšom svete spolupôsobí s iným telom; ona sama tým nadobúda schopnosť spolupôsobiť s duchom. Odvtedy je človek pre vonkajšok oplodňovaný z vonku, pre vnútro z vnútra, prostredníctvom ducha. Tak teraz možno povedať, že mužské telo má ženskú a ženské mužskú  dušu. Táto vnútorná jednostrannosť človeka je teraz vyrovnávaná oplodňovaním duchom. Tým sa táto jednostrannosť odstraňuje.

Mužská duša v ženskom tele a ženská duša v mužskom tele sa opäť stávajú dvojpohlavnými prostredníctvom oplodnenia duchom. Tak sú muž a žena vo svojej vonkajšej podobe odlišní; vo vnútri sa u oboch táto duševná jednostrannosť uzaviera do harmonického celku.

Vo vnútri sa spájajú duch a duša v jednotu. Na mužskú dušu v žene pôsobí duch žensky a robí ju tak mužsko-ženskou; na ženskú dušu v mužovi pôsobí duch mužsky a stvárňuje ju taktiež mužsko-žensky. Obojpohlavnosť človeka sa z vonkajšieho sveta, v ktorom sa prejavovala v predlemurskej dobe, stiahla do jeho vnútra.

Vidíme, že vyššie vnútro človeka nijako nesúvisí s mužom a ženou. Predsa však pochádza vnútorná rovnosť z mužskej duše u ženy a zodpovedajúco zo ženskej duše u muža. Zjednotenie s duchom nakoniec spôsobuje rovnosť; ale že pred nastolením tejto rovnosti tu existuje odlišnosť – v tom sa skrýva tajomstvo ľudskej prirodzenosti. Poznanie tohto tajomstva je v tajnej vede veľmi dôležité. Je to kľúčom k dôležitým záhadám života. Predbežne nie je dovolené odstrániť závoj, prestierajúci sa nad týmto tajomstvom …

Tak sa fyzický človek vyvinul od dvojpohlavnosti k jedno pohlavnosti, k rozdeleniu na muža a ženu. Tým sa stal takou duchovnou bytosťou, akou je teraz.

Nesmieme si však myslieť, že predtým neboli v spojení so Zemou žiadne poznávajúce bytosti. Ak sledujeme kroniku Akaša, ukazuje sa, že v prvých lemurských časoch bol neskorší fyzický človek svojím dvojakým pohlavím úplne inou bytosťou, ako je to, čo sa ako človek označuje dnes. Svoje zmyslové vnemy nemohol spájať s myšlienkami, nemyslel. Jeho život bol pudový.

Jeho duša sa prejavovala výlučne v inštinktoch, žiadostiach, v animálnych chceniach atď. Jeho vedomie bolo snové; žil v tuposti. Popri tomto ľudstve tu však existovali i iné bytosti. Samozrejme i tieto boli obojpohlavné. Za vtedajšieho stavu vývoja Zeme totiž nemohlo vzniknúť žiadne mužské alebo ženské ľudské telo. Neboli pre to ešte vytvorené vonkajšie podmienky.

Existovali však bytosti, ktoré napriek dvojpohlavnosti mohli získať poznanie a múdrosť. Bolo to možné tým, že tieto bytosti prekonali v ešte vzdialenejšej minulosti úplne iný vývoj.

Ich duša bola schopná oplodnenia duchom bez toho, že by musela čakať na vývoj vnútorných orgánov fyzického ľudského tela.

Duša dnešného človeka je schopná myslieť len za pomoci fyzického mozgu na základe toho, čo vníma zvonku za pomoci fyzických zmyslov. Je to dôsledok duševného vývoja človeka.

Ľudská duša musela čakať, kým sa objavil mozog, ktorý sa stal jej sprostredkovateľom k duchu. Bez tejto okľuky by táto ľudská duša ostala bezduchá. Ustrnula by na stupni snového vedomia.

Iné to bolo u spomenutých nadľudských bytostí. Ich duša si na predchádzajúcich stupňoch vývoja vyvinula duševné orgány, ktoré pre svoje spojenie s duchom nepotrebovali nič fyzické. Ich poznanie a múdrosť boli získané nadzmyslovo. Takéto poznanie sa nazýva intuitívnym.

Súčasný človek dospeje k takejto intuícii, umožňujúcej kontakt s duchom bez prostredníctva zmyslov, až na neskoršom stupni svojho vývoja. Musí urobiť okľuku cez zmyslovú materiálnosť. Táto okľuka býva označovaná ako zostup ľudskej duše do hmoty alebo populárne ako „pád do hriechu“.

Nadľudské bytosti ním vďaka svojmu inak uspôsobenému vývoju nemuseli prechádzať. Pretože ich duša dosiahla vyšší stupeň, ich vedomie nebolo snové, ale vnútorne jasné; a tak poznávanie a získavanie múdrosti pre nich bolo jasnovidnosťou, ktorá nepotrebovala ani zmysly, ani orgán myslenia.

Múdrosť, na ktorej je postavený svet, im prenikala rovno do duše. Preto sa mohli stať vodcami mladého ľudstva, nachádzajúceho sa zatiaľ v zajatí nevedomosti.

Boli nositeľmi „prastarej múdrosti“, ku ktorej sa ľudstvo prediera už naznačenou okľukou. Od toho, čo nazývame „človekom“, sa líšia tým, že múdrosť k nim vyžarovala tak, ako k nám slnečné svetlo, ako bezprostredný dar „zhora“. „Človek“ bol v inej situácii. Múdrosť si mal získať prostredníctvom činnosti zmyslov a orgánu myslenia. Neprináležala mu ako bezprostredný dar. Musel po nej túžiť. Až keď v človeku žila túžba po múdrosti, mohol sa k nej prepracovať prostredníctvom spomenutých orgánov. V jeho duši sa musela prebudiť nová hnacia sila: túžba po múdrosti. Viac v knihe  Rudolf-Steiner—Z-kroniky-Akaša

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.