Kategórie
Duchovné učenie Energia

Ako prebudiť súcit…

Už po narodení zažijeme utrpenie a zmätok v duši. Napriek tomu aj po mnohých rokoch zisťujeme, že si stále neuvedomujeme utrpenie druhých, a že naša schopnosť komunikovať aj s tými najbližšími ľuďmi je veľmi obmedzená. Nechápeme ich a oni zase nerozumejú nám. Žijeme v tesnej blízkosti stoviek či dokonca tisícov ľudí, s ktorými zdieľame celý rad základných ľudských problémov, a aj tak jeden o druhého neprejavujeme skutočný záujem. Mnohí z nás ale hľadajú cesty k pochopeniu seba i druhých a k svojmu skutočnému vnútornému uspokojeniu. Obyčajne sa však stretávame len s akýmysi zbierkami informácií, pojmov a teórií, ktoré v skutočnosti nemajú so záujmom o ľudský rozvoj a porozumenie nič spoločné. Napriek tomu také informácie študujeme a domnievame sa, že sme už našli skutočné poznanie.

Ak nám štúdium pomáha k vnútornému rastu a pokroku, môže to byť v poriadku.

Väčšinou sa ale rok čo rok ocitáme v stále rovnakých otupujúcich situáciách a opakujeme tie isté hlúpe a obmedzené šablóny myslenia a konania. Plýtvame tak časom na zber informácií, ktoré sú nám vcelku nanič. Preto je dôležité pozorovať svoj život starostlivejšie práve v tomto prítomnom okamihu a učiť sa využívať tie príležitosti, ktoré vychádzajú predovšetkým z vnútra a prinášajú nám skutočné poznanie a pochopenie.

Čo vlastne uvidíme, keď na seba pozrieme poctivo?

Na povrchu môže byť náš život šťastný a pohodlný, no nemusíme sa cítiť skutočne spokojní. Často sa usmievame a predstierame, že nás nič netrápi, ale v skutočnosti trpíme a nemáme nikoho, kto by nám pomohol alebo nás priviedol na správnu cestu. Zaryto sa snažíme uchovávať si utkvelú predstavu o sebe, takže ďalej žijeme v bludnom kruhu osamelosti a vytvárame si okolo seba stále pevnejší ochranný pancier. Ten umožňuje, aby sme žili v celkom súkromnom svete, do ktorého nikomu nedovoľujeme preniknúť.

V ňom prežívame všetku radosť, ale aj neúspechy a frustrácie. Dá sa v ňom narobiť toľko chýb, koľko sa nám zapáči, a aj tak sa o nich nikto nikdy nedozvie.

Skrývame v ňom rôzne tajné nevôle, averzie a netolerantné myšlienky, a pritom zabúdame, ako také postoje otravujú vnútro a do akej miery nám len spôsobujú ďaľšie a ďaľšie frustrácie a negatívne postoje.

Na jednej strane teda cítime, že potrebujeme mať vzťahy s ostatnými ľuďmi, aby nám poskytli radosť a priateľstvo, na strane druhej si budujeme bariéry, ktoré nás chránia pred rôznymi konfliktami. Vďaka tomu len veľmi zriedka niekomu skutočne dôverujeme alebo s ním skutočne niečo zdieľame. V mladosti sme sa síce možno snažili o väčšiu otvorenosť, ale potom sme sa párkrát popálili, to nám nejako ublížilo, a preto sme sa radšej uzavreli. Možno naše ego bolo príliš zraniteľné alebo sme nenašli dosť sympatií voči druhým a radšej sme sa od nich izolovali. Dokonca aj teraz, ak sme voči sebe poctiví, vidíme svoju osamelosť, aj keď máme rodinu a priateľov.

Málokedy sa voči niekomu otvoríme, a aj keď máme niekoho radi, často to býva len z pocitu povinnosti, alebo naopak, zo sebeckého očakávania, že sa nám to nejako vráti.

Napriek všetkému tomu predstieraniu sa ale o tú ustrašenú a osamelú osobu, ktorou v skutočnosti sme, môžeme naučiť starať oveľa lepšie. Starostlivosťou o seba sa môžeme ochrániť pred utrpením a frustráciami. Zdravá sebadôvera môže podporovať inteligenciu a poznanie vedúce k tomu, aby sa náš život stal vyrovnanejším a harmonickejším.

Vďaka vlastnému rozvoju môžeme nadviazať priateľstvo sami so sebou, naše srdce sa potom prirodzene otvorí a z vnútra vzíde spontánne súcit. Len čo sa začne rozvíjať naša sebadôvera a “sebaliečba”, začneme prejavovať aj skutočnú láskavosť voči sebe i druhým.

Starostlivosť o seba však nie je len nejakou ďaľšou sebeckou aktivitou s duchovnou nálepkou. Je celkom dobre možné mať vrelé city voči sebe a byť si oporou bez toho, aby nás motivovala sebaláska, pretože lipnutie na vlastnom uspokojení je celkom odlišné od pozitívnej starostlivosti o vlastnú osobu. Bez súcitu sú naše myšlienky a činy založené len na sebeckom uspokojení. Pravý súcit, ktorý je liekom na chorobu ega, sa rodí len z pokorného a nebojácneho postoja, otvorenosti a štedrosti.

Súcit je tak akýmsi mostom, či duchovnou základňou pre pokoj, harmóniu a vnútornú vyrovnanosť.

Ego je naopak prekážkou, lebo neustále hrá svoje hry, lipne na všetkom možnom, koná vychytralo a v podstate riadi celý náš život. Ego nás jednoducho stále “programuje” po fyzickej i duševnej stránke. Preto len súcit môže pretrhnúť puto, ktorým nás ego zväzuje, a opäť len súcit umožňuje plný rozvoj celkového potenciálu ľudskej bytosti. Len čo raz do hĺbky zažijeme utrpenie a osamelosť, môžeme sa vcítiť aj do situácie druhých bytostí, ktoré sú tu na svete s nami a majú tie isté pocity.

Bude nám tiež jasné, že podmienky, ktoré takú bolesť spôsobujú, sa stále opakujú nielen v tomto, ale aj v mnohých ďaľších životoch.

Uvedomujeme si teda, že túto situáciu musíme zmeniť čo najrýchlejšie. Len čo raz zistíme, koľko toho máme spoločného s ostatnými, náš súcit sa prebudí celkom prirodzene a my sa zbavíme ľahostajnosti voči druhým. Ľahšie budeme chápať ich problémy a v rovnakej miere, ako budeme schopní liečiť sami seba, začneme používať svoje poznanie aj na to, aby sme pomáhali druhým.

Ak sa konečne dokážeme starať o seba, naučíme sa zároveň oceňovať a jedinečnosť každej bytosti. S radosťou otvoríme srdce druhým, lebo sa už nemusíme ničomu brániť.

A na revanš, aj voči nám sa druhí budú chovať rovnako – ich oči ožijú a tvár sa rozžiari.

Napriek tomu, že súcit má túto moc otvoriť myseľ človeka, často sa nedokážeme takto chovať ani voči vlastným rodičom. Možno už v detstve sme s nimi nemali práve vrelé vzťahy a teraz môžeme odmietať, alebo dokonca aj nenávidieť matku, ktorá nás porodila. V každej kultúre je však záujem o rodičov základom dobrej psychickej klímy spoločnosti, lebo ako sa rodičia starajú o svoje deti, tie by im to mali neskôr zase odplácať. Tento vzájomný vzťah je veľmi dôležitý. V rodinách však dnes naopak často panuje veľké neporozumenie, nevôľa, či dokonca vzájomná averzia, ktoré sa tiahnu aj rad životov po sebe.

Súcit s rodičmi sa v nás môže objaviť vtedy, keď začneme premýšľať o tom, koľko toho pre nás vytrpeli, aby nás ochránili a boli nám oporou, aj keď ich život bol ťažký.

Mohli napríklad byť v našej výchove múdrejší, často sa riadili predovšetkým vlastnými predstavami, túžbami a lipnutím, často si nevedeli v kadečom poradiť, ale aj tak sa snažili pre nás urobiť to najlepšie, podľa svojich obmedzených možností. Ak sa vžijeme do ich situácie, potom dokážeme s nimi súcitiť, akoby sme prežívali ich život, mali ich rodičov, ich detstvo, ich vzdelanie a skúsenosti. Môžeme si skúsiť predstaviť ich detstvo pred desiatkami rokov, akí boli malí a slabí, a predsa museli nejako dospieť. Počas detstva a dospievania všetci zbierame skúsenosti a v dospelosti si môžeme robiť, čo sa nám zapáči.

Je ale dôležité si pamätať aj svoje začiatky a to, koľko bolesti, starostí a utrpenia naši rodičia prežili, aby nám boli oporou a poskytli možnosť vyrásť. Keď sa raz obzrieme späť a to všetko si pripomenieme, môžeme pocítiť k rodičom oveľa väčšiu otvorenosť. Súcit je zdravý duševný postoj, pretože v ňom nie sú žiadne očakávania či požiadavky. Hoci nie sme schopní dosiahnuť mnohé veci v materiálnej rovine, mali by sme si priať, aby sme vedeli z celého srdca milovať a súcitiť, pomáhať druhým spontánne a nesebecky.

Tento postoj automaticky otvorí naše srdcia a rozvinie v nás aj súcit. Potom si môžeme úprimne povedať: “Ak existuje spôsob, ako prehĺbiť svoj súcit a pochopenie ľudského bytia, potom, nech je to čokoľvek a kdekoľvek, chcel by som toto učenie poznať, prevziať zodpovednosť a použiť toto poznanie na pomoc druhým”.

Len čo v sebe začneme rozvíjať súcit, sme schopní sa nechávať viesť svojím srdcom a viac sa obetovať.

Potom nás už ani nebude tak zaujímať, či druhí naše konanie alebo postoje berú na vedomie. S postupným ubúdaním lipnutia sa dostaví aj hlboký pocit naplnenia a uspokojenia, ktorý môže začať rásť a dať tak nášmu životu väčší význam. A čo iné má v ľudskom živote takú cenu?

Môžeme si myslieť akí sme inteligentní, schopní, kultúrni, vzdelaní či scestovaní, ale akú to má skutočnú cenu? Všetko je to len sen, z ktorého sa raz ráno prebudíme a všetko bude preč. Všetka skúsenosť, ktorú si je len možné predstaviť, má pominuteľný charakter, kým trvalé šťastie nám môže dať len súcit.

Na rozdiel od bežných dočasných pocitov “šťastia”, tá radosť, ktorú súcit sprevádza, nie je sentimentálna ani romantická, pretože je neduálna a nerozlišuje medzi tým kto dáva, a tým kto prijíma. Je dobré sa aspoň raz denne zamyslieť nad svojou samotou, chaosom, utrpením a nevedomosťou. To nás môže priviesť k pochopeniu, ako vlastne vznikli všetky bolestné okolnosti celého nášho života od narodenia až po súčasnosť. Len čo raz dosiahneme toto poznanie, prirodzene sa staneme kľudnejšími a otvorenejšími.

Nebudeme už brať rôzne problémy tak vážne, budeme mať väčšiu radosť zo života a dokážeme sa aj sami sebe smiať, lebo pochopíme zmysel života a oceníme ho taký, aký je.

Súcit pociťujeme vo svojom srdci, pričom jeho zdrojom je zdravý cit a živá skúsenosť. V živote nedocielime nič hodnotné, kým pozitívna energia súcitu neovládne hlbinu srdca.

Môžeme mať rôzne vedecké a filozofické znalosti, ale bez súcitu zostaneme len prázdnymi intelektuálmi bez srdca, motajúcimi sa v začarovanom kruhu túžob, lipnutia a úzkostí. Myseľ potom zaťažujeme len prázdnymi slovami a predstavami, život nedáva žiadny zmysel ani uspokojenie. Ak ale prebudíme svoju energiu, naše vzťahy k druhým sa ozdravia bez toho, aby sme o to usilovali, alebo aby to vyplývalo z nejakého pocitu povinnosti, pretože nech robíme čokoľvek, bude to len prirodzené, spontánne a úplne “správne”.

Rovnako ako slnko, z ktorého vyžaruje nespočetné množstvo lúčov, je aj náš súcit zdrojom všetkého vnútorného rastu a pozitívneho konania.

V dnešnej dobe má človek toľko moci, že je schopný celkom zničiť celú Zem, a preto je zvlášť dôležité, aby rozvíjal všetko čo je krásne, prospešné a zmysluplné a uplatňoval svoj súcit v praxi. Spočiatku je súcit len ako plamienok sviečky, ale príde čas, keď v sebe postupne rozvinieme súcit, ktorý z nás bude žiariť ako slnko. A keď nám súcit bude taký blízky ako vlastný dych a bude taký plný života ako krv v našich žilách, potom pochopíme, ako vo svete žiť a pracovať zmysluplne a ako účinne pomáhať sebe i druhým.

Môžeme začať tým, že sa “dotkneme” svojej dokonalej podstaty a potom sa otvoríme aj rodičom, rodine a priateľom. Nakoniec sa o tento pocit podelíme s každou cítiacou bytosťou, s celou prírodou – s vodami, vetrom, slnkom i hviezdami. Keď dosiahneme tento pocit otvorenosti voči celému bytiu, vzájomné vzťahy zo všetkým sa dostanú do prirodzenej harmónie. Tento súcit sa nemusí prejavovať fyzicky, jednoducho vzniká tak, že prijímame a len rozširujeme svoj otvorený mentálny postoj.

Sila súcitu dokáže úplne zmeniť nás i druhých do tej miery, že z nášho života začne vyžarovať akési svetlo.

Snažte si teda predstaviť všetky bytosti na svete, hlavne tie, ktoré majú problémy a prežívajú bolesť. Spomeňte hlavne na svojich rodičov a priateľov, ktorí sú nažive, aj na tých dávno mŕtvych, ale aj na všetky ostatné bytosti. Osloboďte sa od sebeckých motivácií a premeňte svoje problémy a emócie na hlboký súcit voči všetkým bytostiam a celej prírode.

Nech je týmto súcitom zaplavený celý vesmír, nech tento súcit vyžaruje z každej časti vášho tela a vysielajte spoločne silu a energiu všetkým bytostiam, aby mohli prekonať všetky prekážky a boli zdravé a šťastné.

Z knihy Tarthang Tulku: Zivot v harmonii  /Hovory o bdelosti, sebalieceni a meditacii/

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.