Kategórie
Duchovné Myšlienky

Ego-obrany a proces diferenciácie.

downloadPre naše Ego, býva nepríjemné až bolestné uniesť alebo prijať niektoré nové predstavy, afekty, nové myšlienky alebo skutočnosti, ktoré by narušili zabehanú vnútornú rovnováhu a viedli by k radikálnejším zmenám v sebaobraze. Hrozí tu strata kontinuity vyjadrená slovami: “To už nie som ja, už nikdy nebudem tým, kým som býval …” Je tu prítomný strach a úzkosť z neistoty, z novej skúsenosti, zo zmeny, z bolesti, o ktorej sa dopredu nedá povedať, kam až povedie. Je to skok do neznáma.

Voči narušeniu svojej integrity sa Ego bráni intrapsychickými mechanizmami, ktoré voláme Ego-obrany, alebo jenoducho len obrany. Sú to procesy, ktoré sú neustále v pohotovosti a ktoré sa aktivujú vo chvíľach, keď dochádza v našom živote k vybočeniam z bežných zvyklostí a keď sme nútení nanovo prehodnocovať naše postoje, priority, presvedčenia a náš obraz o sebe samom. Poskytujú nám priestor a čas, aby sme boli schopní zvládnuť zmeny, ktoré nevieme okamžite prijať a integrovať.

Obranné mechanizmy sa však môžu stať patologickými. Zo začiatku nás síce chránia, ale neskôr sa ich účinok môže generalizovať a môžu začať zasahovať aj do takých situácií, ktoré by sme vedeli riešiť a spracovávať aj bez nich. Začnú sa stávať únikom, ktorým si zľahčujeme problémy, namiesto toho, aby sme ich riešili.

Príklad: Práve triedime čerstvo vypraté prádlo – na jednu hromadu detské kusy oblečenia, na druhú dospelé, na tretiu, ktoré treba zašiť, na štvrtú, ktoré treba žehliť, … Zrazu sa však ohlási nečakaná návšteva. Rýchlo teda nahádžeme rozložené veci do jednej zo skríň a návštevu vítame v “upratanom” byte. Povedané odborne – vytesnili sme všetko za čo sa hanbíme mimo nášho vedomia a nasadili sme si spoločenskú masku, za ktorou sa snažíme skryť všetko to, o čo si myslíme, že by mohlo znížiť náš spoločenský status a tým i naše sebavedomie a tým znehodnotiť aj náš sebaobraz.

Keď návšteva odíde, mali by sme sa k skrini vrátiť, všetko zase povyťahovať a dokončiť, čo sme začali. Ale môžme na to aj “zabudnúť”, veď predsa máme byt (zdanlivo) uprataný, tak prečo si spôsobovať nejaké starosti a a riešiť niečo, čo (zdanlivo) neexistuje. Veď je nám takto fajn. Upratovanie odložíne na neskôr. Nabudúce však už ani možno nezačneme triediť prádlo, ale ho rovno nahádžeme do skrine. A ak nám budú nejaké kusy odevu chýbať, tak si radšej kúpime nové, ako by sme sa mali hrabať v nejakej skrini.

Skriňa je však po každom praní stále plnšia a plnšia. Už sa na nej samé otvárajú dvierka. Musíme pred ne niečo naukladať, aby sa neotvárali. To šatstvo, čo je v skrini, samozrejme už používať nemôžme, tak si musíme kúpiť nové. Keďže sme však všetky peniaze minuli na šatstvo, nemáme čo jesť a sme slabí  a chorí. Sily nám uberá aj neustály zápas s otvárajúcimi sa dvierkami na preplnenej skrini, pred ktorú musíme dávať stále ťažšie a ťažšie predmety z našej domácnosti, ktoré nám potom prirodzene chýbajú, pretože ich už nemôžeme používať. Vnútorný boj v našom byte sa začal podpisovať aj na našej životnej energii …

Prejavom “Egoizmu” je teda obrana vnútornej rovnováhy, ktorá je narúšaná buď nedostatočným uspokojovaním určitých vnútorných potrieb, alebo zmenou vonkajších podmienok, ktorým je potrebné čeliť. Je to prednostná orientácia na seba, na riešenie vlastných adaptačných problémov.

Existuje veľa foriem obranných mechanizmov, ktorými sa Ego bráni pred prílišnými zmenami. Dokonca sa nedá presne povedať ani to, čo je to “prílišná zmena” – u každého človeka je táto miera individuálna a závisí od toho, ako je daný jedinec tolerantný voči vlastnému strachu a úzkosti (do akej miery  sa budem hanbiť, keď návšteva uvidí môj neuprataný byt) a do akej miery dokáže disponovať svojimi duševnými silami (či viem upratovať vo svojom byte rýchlo a vytrvalo, ba či dokážem pritom hýbať aj ťažkými kusmi nábytku).

Nasledujúci výpočet obraných mechanizmov zahŕňa iba tie najtypickejšie, ktoré by mohli za istých podmienok viesť k patológii. Nezabúdajme však, že koľko je na svete ľudí, toľko je na svete individuálnych spôsobov obrán, v ktorých sa vo väčšej či menšej miere môžu objavovať aj nasledujúce formy:

Vytesnenie – je vytlačenie nepríjemného faktu alebo nepríjemnej emócie z vedomia. Človek môže napríklad prejaviť ľahostajnosť v sitácii, v ktorej by mal inak prežívať sklamanie, alebo je to zabudnutie určitých nepríjemných spomienok.

Popretie – je zdráhanie vnímať niečo, čo vyvoláva nepríjemné emócie. Zatiaľ, čo vytesnenie sa týka vnútorných pochodov, popretie sa vzťahuje k vonkajšiemu svetu. Človek si nechce pripustiť, že realita je taká aká je, ale miesto toho si ju pomocou fantázie “vylepšuje”.

Izolácia – je vytrhnutie nepríjemného zážitku z afektívnej väzby. Človek si udalosť pamätá, nezabudol na ňu, nepozná však jej traumatický význam, alebo si odmieta pripustiť širšie súvislosti.

Konverzia alebo somatizácia – je priemet nepríjemného vnemu do telesného symptómu. Zvlášť v dnešnej dobe sa často hovorí o psychosomatických ochoreniach, ktoré majú tesný súvis so životným štýlom.

Presun – je náhrada psychického obsahu nejakým iným. Dôjdeme nasrdení z práce a svoj hnev, ktorý sme si v práci nemohli dovoliť vyliať, presúvame na vlastnú rodinu, v lepšom prípade na politikov počas televíznych novín.

Obrátenie voči sebe – ide tiež o presun, ale s tým rozdielom že všetok svoj hnev, alebo iné emócie, obraciame voči sebe.

Zovšeobecnenie – sa týka celej kategórie javov, z ktorých jeden nám spôsobil nepríjemnú skúsenosť – po nepríjemnom rozhovore s jedným psychológom, už nechcem vidieť žiadneho iného psychológa.

Sublimácia – je pretavenie spoločensky neprípustnej túžby do spoločensky akceptovateľnej formy. Muž túžiaci po ženách začne modelovať ich sochy, maľovať obrazy, písať básne, …

Reaktívny výtvor – je správanie alebo charakterový postoj, ktorý je kompenzáciou vytesnených hnutí. Obrana voči sexuálnym impulzom môže vyústiť do extrémne asketického postoja, kde si už dotyčný zakazuje aj smiech a úsmev.

Projekcia – je pripisovanie pocitov alebo hnutí, voči ktorým sa dotyčný bráni, niekomu inému. Manželka, ktorá sama tajne obdivuje suseda, začne podozrievať z nevery svojho manžela.

Identifikácia – pri identifikácii sa utvára vlastné Ego podľa niekoho druhého. Ten, kto sa identifikuje, kopíruje alebo imituje nejakú druhú osobu.

Regresia – je návrat z vyššieho na nižší stupeň vývinu. Dospelý človek, ktorý sa previnil, sa začne správať ako malé dieťa.

Premena na opak – ak sa nejaká potreba nenapĺňa, môže ju vystiedať odpor. Nenaplnená láska sa zmení v nenávisť. Ako povedala Ezpova líška o hrozne: “Aj tak je kyslé.”

Intelektualizácia – tendencia spracovávať emocionálne nabité obsahy myšlienkovo, bez emócií, zaoberať sa predovšetkým rozumovými stránkami danej veci a vyhýbať sa emóciám.

Afektualizácia – je to pritichodný mechanizmus voči vyššie spomínanej intelektualizácii. Ide o to obmedziť rozumový vhľad a nahradiť ho dramatizáciou, alebo prostredníctvom protichodných emócií vytesniť hroziace nepríjemné emócie.

Racionalizácia – snaha o nachádzanie “logických vysvetlení” v takých situáciách, kde takéto vysvetlenie chýba. Aj  keď toto vysvetlenie vôbec nemusí byť vôbec pravdivé, je pre dotyčného vždy lepšie, ako pocit neistoty z nevedomosti.

Odčinenie – odčiňovanie ublížení, ktoré sa v skutočnosti nestali, stali sa len vo fantázii, alebo neboli až také významné, za aké ich môže previnilec pokladať.

K týmto obranným mechanizmom by som zaradil aj samotné myslenie. Myslenie ako také, je tiež určitým obranným mechanizmom pred problémovými situáciami, pomáha nám dostať sa z pocitov neistoty a vypracovať si plány na všetky eventuality, ktoré by mohli nastať.

Ako všetky vyššie spomínané obranné mechanizmy aj myslenie treba používať v správnej miere. Môže nám pomôcť, ale nesmie sa stať naším pánom. Nemalo by nás prenasledovať na každom kroku, bez toho, aby sme mali čas vydýchnuť si, rozjímať, relaxovať, meditovať, prežívať a prejavovať svoje pocity. Ak sa tak nebodaj stane, myslenie sa stáva bičom, ktorý nás ženie od jednej myšlienky k druhej, od jednej činnosti k druhej – až do úplného vyčerpania.

Vytesnené zážitky a emócie, ktoré proces myslenia poháňajú, sa totiž nedajú spracovať myslením, ale len emotívne. Darmo sa proti strachu  budeme brániť myšlienkou „veď sa mi nič nemôže stať“ – strach (a častokrát úplne iracionálny) sa stále vracia. Proti emócii strachu sa dá brániť len opačnou emóciou – odvahou, ktorú musíme zažiť nie premyslieť. Myslenie len odvádza riešenie našej situácie do slepej uličky.

Podobne patologické môžu byť i niektoré formy relaxácií či meditácií, ktoré napomáhajú zastierať vnútorné „konfliktné a nežiadúce“ vytesnené skutočnosti a neumožňujú ich ventilovanie. Napr. nesprávne vedená relaxácia je taká, ktorá vedie k˙ešte silnejšiemu potláčaniu vnútorných popudov, k˙ešte väčšej deformácii sebaobrazu a tým aj k ešte väčšiemu vnútornému rozporu.

Relaxácie sú – podobne ako obranné mechanizmy – dobré, ak treba prerušiť bludný kruh napätia, utíšiť myseľ, rozvinúť žiadúce psychické vlastnosti a zozbierať dostatok pokoja, odvahy, síl… a všetkého, čo je potrebné na skoncentrovanie pozornosti a následnú konfrontáciu s˙našim skrytým vnútorným „nepriateľom“. Samotné relaxácie totiž problémy neriešia, len pripravujú cestu k˙ich riešeniu. Problémy v˙nás ostávajú i naďalej – aj keď si ich počas relaxácie neuvedomujeme.

Ak sa však relaxácie používajú samoúčelne len s˙úmyslom vyhnúť sa ťaživým myšlienkam a tieto „zakryť“ mäkkou a príjemnou dekou utkanou z˙ilúzií, stávajú sa ďalším kontraproduktívnym obranným mechanizmom, ktorý bráni integrácii vytesnených zážitkov, pretože tieto si budú hľadať inú cestu, ako sa dostať do vedomia – jednak budú našu „deku“ stále „prepaľovať“, čo si bude vyžadovať ďalši a ďalšie „deky“ a jednak sa objavia ako iné telesné či psychické ochorenia.

Obranné mechanizmy, pokiaľ sú použité v správnej miere a v správnej situácii, umožňujú, aby sa uchránila kontinuita Ega a jeho vnútorný súlad.

Ak je tento súlad vytvorený dobre a ak máme dostatočne pružné a efektívne Ego-obrany, tak sa naše naše Ego nemusí príliš často zaoberať novými zraneniami, ale môže sa sústrediť na vyhojenie starších rán a potom aj na to, čo je mimo neho – napr. na prácu pre širšie okolie – aby aj v ňom postupne vytváralo podobný súlad, ako má v sebe.

Ego-obrany sa v priebehu ľudského života menia a vyvíjajú. Iné obrany používa dieťa, iné adolescent a iné dospelý človek. Kým sme nevedomí, bránime sa zubami a päsťami, neskôr si vezmeme na pomoc palicu, ešte neskôr prídeme na to, že je lepšie vyrobiť si aj brnenie a ešte neskôr môžme prísť na to, že sa môžeme brániť aj rozumom. Nakoniec možno zistíme že ešte lepšou obranou je naša intuícia – naše srdce – a napokon sa presvedčíme, že náš obranný arzenál by nebol úplný, ak by v ňom chýbala tá najlepšia obrana – Božia láska – naše dobrovoľné odovzdanie sa do rúk čohosi vyššieho – z lásky, zo súcitu – v prospech celku. Po určitom čase strávenom pod ochranou Božej lásky môžme zistiť, že už vlastne ani niet pred kým sa brániť a vlastne ani čo by bolo treba brániť.

Božia láska (agapé, buddhov múdry súcit s utrpením) zabezpečí, že naše Ego, náš vnútorný riadiaci mechanizmus, dostane dostatok síl a zároveň i dostatok pružnosti, aby sa vyrovnal so všetkými trhlinami, so všetkými nerovnosťami, bez toho, aby bol nimi poškodený, či nebodaj zničený. Každé poškodenie sa totiž veľmi rýchlo zacelí a Ego opäť nadobudne ideálny tvar.

Láska znamená milovať Boha svojho a blížneho svojho ako seba samého. Milovať Boha a Jeho lásku dopriať sebe i svojmu okoliu. Takáto Láska lieči, dodáva síl, mierni utrpenie, spája, čo sa prelomilo, vracia pokoj do duše a dáva nádej do budúcnosti. A ak sa dostáva tejto Lásky nám, mali by sme ju rozdávať i ďalej – svojmu okoliu, našim blížnym.

Uvedomme si však, že aj tu platí vyváženosť: milovať blížneho svojho ako seba samého – teda nie viac ani menej. Ani opičia láska, ani sebaláska, ale vzájomné prepojenie Boh-Ja-Blížny, kde láska rezonuje v rovnakej miere od jedného k druhému a zase späť. Buďme teda voči sebe úprimní egoisti a doprajme si to, čo potrebujeme, a súčasne buďme aj súcitní, vnímaví a empatickí altruisti a doprajeme i našim blížnym to, čo potrebujú oni.

To isté hovorí aj buddha – ani prílišná askéza či odopieranie si základných potrieb, ani konzumný život na úkor utrpenia iných nevedú k cieľu nášho bytia.

Najlepšou cestou je teda stredná cesta. Nebojujme proti svojmu Egu, ale za jeho celistvosť a za lepšie Ego-obrany. Ak sú tvrdé, treba ich zmäkčiť, ak sú príliš mäkké, treba ich posilniť – tak aby nám pomáhali v procese vnútorného rastu a zrenia na ceste k jednote, k integrácii, k ideálnej forme kruhu, ktorý predstavuje aj svätožiara maľovaná okolo hláv ľuďom žijúcim v harmónii a vyrovnanosti so svetom i sebou samými.

Viac…. Proces integrácie Ega

 Spracoval Mgr. Ing. Ján Jelínek

Podobné články:

Smrť ega

Egoistické já

Ego a duša

Ego a Ja

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.