Kategórie
Duša

Putovanie duší…

000-a_misovie-dievcinaZ nádhernej svetlej úrovne, kde po blankytne modrom nebi plávajú jemné biele oblaky, vytryskujú žiarivé iskričky, ktoré ako veselý ohňostroj plamienkov klesajú stále nižšie a nižšie.

Tieto iskričky sú ešte spiace nevedomé zárodky ľudského ducha. Skrytá, neutíchajúca túžba po sebauvedomení je to, čo ich nevedomky ženie, aby zostupovali stále hlbšie, do tmavších a hutnejších úrovní, kde jedine môžu dozrievať, v neustálom úsilí o prekonávanie ťažkopádnosti nového prostredia.

Jednou z prvých „skúseností“ ešte stále nevedomých duchovných iskričiek je pobyt v rozľahlých záhradách, kde sa o ne láskyplne starajú pôvabné víly. Záhrady sú plné kvetov rôznych farieb a vôní. Tam pri speve víl a nežných pestúnok sa z nich vyvinie malé dieťatko.

Vypočujte si príbeh dvoch takýchto duší:

Keď nadobudli duchovné zárodky ľudskú formu, čakala ich ešte dlhá cesta za novými dobrodružstvami.Tým najhlbším a zároveň najhutnejším bodom, ktorý mali dosiahnuť, je naša malá planéta Zem. V každodennom prežívaní, spoznávaní a úsilí v zdolávaní ťažkostí tu mali dospieť až do bodu zrelosti, keď zatúžia vrátiť sa naspäť, do svojho duchovného domova, odkiaľ kedysi vzišli. To predpokladá, že sa v nich prebudí túžba poznať, prečo vznikli a kam majú ísť.

Túžba po duchovnom domove, po jeho nádhere a hodnotách musí byť silnejšia ako túžba po tom, čo ponúka pozemské prostredie. Len vtedy možno prekonať veľký bod obratu, nastúpiť skutočnú cestu k návratu. Nie každému sa to hneď podarí, a tak musí prichádzať na Zem opätovne.

Aj naše dve duše dospeli už natoľko, že si uvedomovali nádherné Svetlo, ktoré všetko vôkol prežaruje a oživuje, v kontraste s prostredím, v ktorom sa nachádzali. Túžili vedieť, odkiaľ prúdi, avšak cestu k Nemu ešte nepoznali. Ťahalo ich to znovu k maličkej Zemi, kde už na ne čakali budúci rodičia. Onedlho sa pôvabnej mamičke a odvážnemu oteckovi narodilo dievčatko a po ňom zavítal do rodiny chlapček.

Ján s Eliškou boli šťastní, lebo ich vnútro prekrásne žiarilo. Cítili, že to svetlé a krásne – iskru, ktorú v sebe nosia, majú chrániť. Cítili, ako sa túži vzniesť, ako túži poznávať Božie zákony, prežívať tento nádherný svet, aby sa stali múdrymi a smeli sa raz vrátiť cez tie isté záhrady tam hore až do nádherného raja. Eliška dobre cítila, že svoj klenot, žiariacu iskru vo svojom vnútri, musí chrániť. Denne sa musí o ňu starať, nikdy jej nesmie zhasnúť. Vyžarovala z jej očí a zasiahla každého, kto ju stretol. Rozdávala radosť a o všetko sa s láskou starala. Ľudia boli v jej prítomnosti šťastní, lebo vďaka nej mohli prežívať záchvevy zo svetlých výšin.

Z Jána sa stal muž, ktorému sa takisto všetko darilo. Pomáhal ľuďom a jeho zamestnaním bolo stavať domy. Mal cit pre krásu a staval krásne domy. Vážili si ho a prinášali mu rôzne dary. Neskôr mu za prácu veľmi dobre platili. Bol známym a úspešným mužom, ale obdiv a úcta mu čoskoro stúpli do hlavy. Zabudol, že je iba prostredníkom svetlej sily prúdiacej zhora a že len vďaka nej sa mu darí. Začal si namýšľať, že len sám je taký šikovný a múdry, že sám všetko tak dobre zvláda. Už nevedel, odkiaľ prišiel a prečo je na tejto Zemi. Pomaly prestával cítiť žiarivú iskru, ktorá v ňom predtým planula.

Zostarol a odišiel zo Zeme. Narodil sa opäť na Zem, no tentokrát sa dostal k rodičom, ktorí o svetlých ríšach nič nevedeli. A tak Ján vyrastal bez spomienky na krásne svetlé záhrady. Prežil ďalší život v nevedomosti. Takto putoval znovu a znovu nevediac, odkiaľ ide a kam. Myslel si, že žije len jeden život, ktorý sa smrťou končí. Po odchode na onen svet ho však zakaždým čakalo prekvapenie. Vtedy cítil, že jeho život má predsa len nejaký zmysel. Ale aký?

A opäť ho nová túžba poháňala ďalej a ďalej. Ďalej do nového života, kde na túto túžbu zase zabudol… Prostredie, v ktorom žil, vedelo iba o hmotnom svete. Každý tu hľadel len na vlastné blaho. Ján ľúbil jednu ženu a keď sa oženil, všetko krásne chcel prinášať len jej a svojim deťom. To bolo preňho najvyšším zmyslom života. A opäť odišiel zo Zeme. Znovu a znovu sa musel vracať, kým si neuvedomí, že sa tu má stať múdrym a čistým človekom, ktorý žije podľa zákonov Stvoriteľa. Len tak sa bude môcť navrátiť do svetlých záhrad vo výšinách.

Opäť sa narodil a niesol svoje meno Ján. Vyrástol na krásneho mladého muža. Ako sa tak jedného dňa prechádzal po lese, natrafil na neobyčajne krásne miesto. Bola to čistinka, zaliata žiarivými lúčmi slnka, plná voňavých lúčnych kvetov. Mládenec zostal stáť so zatajeným dychom, lebo to, čo zbadal, ešte nikdy doteraz nevidel.

Po lúke kráčala dievčina v dlhých svetlých šatách. Mala rozpustené vlasy a jej úsmev, vyžarujúci šťastie a harmóniu, bol taký ľúbezný, že Jána úplne očaril. Najviac ho však zaujala akási krásna žiara, ktorá z dievčaťa vychádzala. Aký ušľachtilý a pôvabný bol každý jej pohyb a krok, s akou radosťou vnímala krásu okolo seba! Dvíhala hlavu k slnku netušiac, že ju niekto pozoruje. Ján bol zvyknutý na iné ženy. Všetky sa obliekajú a češú podľa najnovšej módy. Často sa miešajú do mužských záležitostí, rady o všetkom rozhodujú a pomaly sa začínajú podobať na mužov.

Dievčinu, ako bola táto, ešte nikdy nestretol. Cítil, že nie je hoden priblížiť sa k takej spanilosti a kráse. Nenašiel by slová, ktorými by ju mohol osloviť. Napĺňala ho dosiaľ neznáma úcta k čomusi čistému.

Vrátil sa premožený silným prežitím. Keď sa ráno prebudil, zdalo sa mu, že to azda ani nebola pravda – uvidieť dnes na Zemi niečo také úžasné. No z hĺbky jeho duše sa ozývalo: „Ty si už predsa takú krásu videl, poznáš to Svetlo, ktoré dievčinu obklopovalo!“ Túžil sa rozpamätať. Kde už také Svetlo a takú krásu videl? S určitosťou vedel, že to na Zemi nebolo. Tu existuje len zhon, honba za majetkom a peniazmi. Kde to len bolo? Svetlo, pôvab, ušľachtilosť…

Spytoval sa známych, no nik mu nevedel odpovedať. Ján cítil, že sa mu za chrbtom vysmievajú. Nemal nikoho, s kým by sa o tom porozprával.

Jedného večera v ňom vytryskla silná túžba po poznaní. Vždy cítil, že vysoko nad ním prebýva nejaká vyššia sila a že celý tento svet musel niekto stvoriť. A k tejto sile sa Ján teraz vrúcne modlil.Plný túžby sa pýtal, kde sa už stretol so Svetlom. Iskra v jeho vnútri sa rozhorievala a hasnúci plamienok roznecovaný túžbou vzbĺkol. Ján naraz cítil, že čosi v ňom ožíva a žiari. Bol to dávno nepoznaný pocit blaha a záchvev pravého šťastia.

Často myslieval na dievča, ktoré videl vtedy na čistinke. Jedného dňa vyslovil pri spomienke na toto stretnutie slová: „Bolo to ako vánok z vytúženého raja.“ Z raja? Tie slová mu nedali spávať. Kde je raj?Odkiaľ toto slovo poznám a prečo v mojej duši rozochvieva dávno zabudnutú strunu, ktorá vo mne prebúdza akúsi túžbu po domove?

Jedného dňa sa vybral do prírody, či tam neuvidí pôvabnú a ušľachtilú dievčinu. Sadol si na pník, naplnený túžbou po Svetle. Kde je raj a odkiaľ prichádza Svetlo? Kde vzala tá dievčina tú krásu, ušľachtilosť a pôvab? Odkiaľ ju čerpá, odkiaľ k nej prichádza?

Náhle vidí pred sebou postavu. Nevie, kto to je, no my vieme, že je to bytostný tohto lesa. Má zelený kabátec a na ňom zelený plášť, siahajúci po členky. Múdra tvár sa prihovára mládencovi:

„Viem, čo prežívaš. Tvoja čistá túžba ma priviedla až k tebe, človeče. Otvoril sa ti jemný zrak, aby si ma mohol vidieť a počuť. Rozpomeň sa predsa! Každý človek prišiel zo svetlých oblastí, ktoré sú tam hore. Máte sa tu na Zemi učiť a opäť sa vrátiť do raja. Len tam ste doma. Vy ste na všetko zabudli! Pomôž nájsť ľuďom cestu späť! Neostáva už veľa času. Všetci už mali byť zrelí a múdri. Mali dosť času na návrat. Pripomeň im to, Ján. Tak ako si ty vďaka vrúcnej modlitbe znovu našiel Svetlo, ukáž cestu i druhým, kým nebude neskoro.“

Jánom tieto slová hlboko otriasli. Odrazu akoby mu spadla páska z očí. To všetko predsa pozná, to, čo hovoril bytostný, kedysi predsa vedel! Ach, ako len mohol zabudnúť? Denne sa teraz pýtal: „Čo mám, Pane, robiť, aby som aj ostatným pomohol nájsť Svetlo?“ Nikdy nezabudol poďakovať za to, že on toto Svetlo smie opäť cítiť.

Priviedlo ho to medzi ľudí, ktorí mali ešte túžbu po niečom krásnom. Mohol im rozprávať, čo prežil, a tým, že dával druhým, stával sa sám čoraz múdrejším. Na prednášky, ktoré poriadal, prichádzalo veľa ľudí. Mnohé ľudské duše mu boli vďačné, že im otvoril oči a ukázal cestu ku Svetlu, po ktorej by mali kráčať. Ako klenot si stále uchovával obraz čistej dievčiny, ktorú smel kedysi uzrieť. V návale práce čas rýchlo ubiehal a on už ani nedúfal, že ju ešte niekedy uvidí.

Jedného dňa, keď prednášal ľuďom o ceste smerujúcej do výšin, sila Svetla, ktorá ho napĺňala, uchvacovala všetkých počúvajúcich. Teraz vedeli, kam majú ísť a prečo žijú na Zemi. Lúčili sa s ním s vďakou a podaktorí i so slzami v očiach. A keď sa sála postupne vyprázdnila, uvidel v zadnom rade dievčinu, ktorú nosil vo svojom srdci! Vedel, že už k nej môže pristúpiť a prihovoriť sa jej, lebo je teraz čistejší, ako bol vtedy.

Podišiel k nej, pozdravil ju a keď sa ich oči stretli, cítil, ako ho posilnila jej čistota a jas. Získal novú silu a ešte väčšiu chuť pracovať na tom, aby mohlo aj na tejto Zemi prebývať Svetlo. Dlho, predlho sa rozprávali a mali si čo povedať. Bola to Eliška. Ona svoj vnútorný plamienok vždy chránila, preto mohla pomôcť Jánovi, ktorý na svoju iskru dávno zabudol. Rozhorela sa medzi nimi nádherná láska a požehnanie ich zväzku sa rozlievalo na všetkých naokolo. Žili spolu šťastne a ešte mnohým ľuďom mohli ukázať cestu k svetlým výšinám.

Marie M.

Zdroj: Pre Solvensko.sk

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.