Nedávno som s jedným pánom rozoberala teóriu vtelenia sa do zvierat, ktorá mi vôbec nesedela, aby bolo niečo také kedysi možné.  Osobne sa mi nevybavuje žiaden život v zvieracej forme a s ničím takým sa ani nestotožnujem. No a ako to v mojom živote chodí, odpoveď príde ešte v ten deň, alebo v  príhodnej chvíli.😆

MAJÚ ZVIERATÁ DUŠU?

downloadKniha Jeana Prieura “Duše zvířat”je celá motivovaná súcitom k zvieratám a je výzvou k ich aktívnej ochrane. V tom musíme s ním úplne súhlasiť; človek je zodpovedný za to, aby sa zvieratám zbytočne neubližovalo: “Všechno utrpení, které člověk působí zvířatům, přitahuje už na tomto světě zlé duchy, hemžící sa v astrální sféře, povzbuzuje je a dodává jim sílu. Člověk sa stáva jejich otrokem stejným způsobem, jakým zvířata otročí jemu.”

Prieur však chce vyvolať tento súcit u ľudí tým, že zvieratám pripisuje všetky možné ľudské vlastnosti. Knižka je v poriadku potiaľ, pokiaľ hovorí o tom, že nie len človek, ale aj zvieratá majú pocity, pociťovanie. Pravdaže. Každý chovateľ domácich zvierat bude nadšene súhlasiť, že z očí a zo správania svojho psa alebo iného miláčika môže vyčítať všetky druhy prežívania: radosť, strach, smútok, bolesť, slasť, ale aj žiarlivosť, trucovitosť, ľútosť a ďalšie a ďalšie. Zviera má pocitové, astrálne telo, práve tak, ako aj človek, a jedny a tie isté astrálne fluidá, ktoré prúdia v pocitovom tele zvieraťa, pôsobia aj v človeku; len s tým rozdielom, že u človeka sú ešte zjemnené do vyšších oktáv.

Tu však analógia medzi človekom a zvieraťom končí. To najvyššie, čo má človek spoločné so zvieraťom, je jeho astrálne telo! Dalo by sa ešte povedať, že okrem pocitovej duše, nájdeme u vyšších zvierat a primátov ešte akési minimálne náznaky rozumovej duše a kombinačných schopností, ktoré sa však vyčerpávajú takými prejavmi, ako u šimpanza, ktorý dokáže postaviť pyramídu z kociek a poslúžiť si palicou, aby zvesil zo stropu banán. V žiadnom prípade však zviera nemá ani náznak duše vedomej, vedomie svojho ja, a to ani vtedy, keď šimpanza naučia ukazovať prstom na seba a hovoriť “ja”.

MAJÚ ZVIERATÁ MORÁLNY A ESTETICKÝ ZMYSEL?

Keby sme teda chceli zjednodušiť pojem duše len na jej pocitovú zložku, dalo by sa veľmi zjednodušene povedať, že zvieratá majú dušu, ktorá sa môže kryť nanajvýš s jednou tretinou duše ľudskej; ale čo v žiadnom prípade nemajú – a to je to podstatné to je individuálny duch. U zvieraťa sú totiž všetky duševné sily pevne zviazané s jeho telesným organizmom. Človek si však práve z tých duševných síl, ktoré vyslobodil zo závislosti od svojho fyzického organizmu, buduje svoju nesmrteľnú, duchovnú individualitu. Cez tento duchovný článok svojej bytosti má človek spojenie k úplne inému, nad prírodnému, morálnemu súcnu, k svetu Ducha. Ako hovorí Hermes Trismegistos, “človek je jediná bytosť na zemi, s ktorou Boh nadväzuje spojenie.” Má v sebe pozemskú aj nebeskú prirodzenosť, a je tak spojovacím článkom medzi pozemským a duchovným svetom. Nie je ani anjel, ani zviera, ale má v sebe z oboch niečo, a mal by v sebe tieto dve zložky harmonicky zlučovať.

Človek jediný sa môže modliť; z pozemských tvorov len on môže nadviazať sebavedomé spojenie s Bohom, resp. s jeho hierarchickými bytosťami. Duch je u človeka nositeľom slobody, morálky, svedomia; prostredníctvom neho spoznáva večné pravdy, v ňom má svoj zmysel pre Krásno, Pravdu a Dobro.

Človek sa vyčlenil po prvý raz zo zvieracej ríše vo chvíli, keď ochutnal zo stromu poznania dobrého a zlého. Pre zvieratá pojem dobra a zla nemá zmysel. Lev nemá výčitky svedomia pre roztrhanú gazelu, ani parazit isúcit so svojou obeťou. Pre Jeana Prieura je však nasledujúci príbeh dôkazom, že zvieratá svedomie majú: “Dobrácký Astor si rád hrával s malými králíky… Nešťastnou náhodou jednoho králíčka při hře zranila přinesl ho domů svým pánům. Paul a Bernadetta se marně snažili zvířeti pomoci, králík vkrátku odevzdalsvou čistou dušičku Bohu. Zoufalý Astor ze samých výčitek svědomí propadl zoufalství, večer odmítl žrát… Od té doby začal Astorskučet, kdykoli zaslechl slovo králíček… Někteří přátelé, kteří příběh znali, si vymysleli krutou zábavu.

Schválně se ptali: “Kdepak je králíček, Astore? Co jsi udělals králíčkem? A Astor kňučel.” Zvieratá citlivo vnímajú každý pocitový výron, každé očakávanie človeka, a reagujú naň. Keby Paul a Bernadetta nespojovali príbeh o králičkovi s takou srdcelomnou ľútosťou, ale s radostným povzbudzovaním, Astor by nekňučal ako sa to pred tým od neho očakávalo ale zadávil by všetky králičky v okolí a s radostným vrtením chvosta by ich nosil pánovi a panej napokon, ako to aj robia všetci loveckí psi. Veľmi rýchlo by sa ukázalo, že Astorovo kňučanie nie je prejavom jeho pevných charakterových zásad, alebo “pacifického svetonázoru”, ale len pocitovým podriaďovaním sa pánovi. Zviera sa dá vychovať k miernosti, ale aj systematickým cvičením agresivity premeniť na krvilačnú beštiu, čo roztrhá každého, na koho ju nahuckajú. Záleží len od človeka. To sa čiastočne robí v špeciálnych vojenských a policajných útvaroch, ale ešte horším spôsobom medzi súkromníkmi, ktorí sa živia vsádzaním pri psích súbojoch, že systematicky deformujú dušu zvieraťa tak, že z neho vychovajú posadnutého netvora, s ktorým sa potom už nedá nič viac, ako ho utratiť. Zviera nemá charakter, ktorý je u človeka zdrojom jeho sebaúcty. Pes pohraničnej stráže zakusne ľudí, ktorí možno utekali za svojou slobodou; kôň nesie na svojom chrbte dobrého aj zlého kovboja; ovca sa nestará o to, či dáva mlieko dobrý ma lebo zlým ľuďom. Pravda, keď bude žiť medzi ľuďmi, ktorí sa nemajú radi, bude touto atmosférou zasiahnutá tak, že bude dojiť horšie; ale to nebude výsledkom jej vedomého rozhodnutia.

Poznávanie vyšších právd a vnímanie krásna sú duchovnými potrebami človeka. Žiadne zviera však netrpí tým, že sa nemôže zúčastniť filozofických diskusií; ani nikto nevidel ešte koňa, ktorý by namiesto prikurovanej stajne s pravidelným prísunom ovsa dal prednosť stajni s umeleckými obrazmi alebo s výhľadom na more. Podľa Prieura však “Cit pro hudbu mají také krávy. Zjistili to američtí chovatelé dobytka, když zkusili v chlévech pouštět zreproduktorů symfonické skladby. Krávy pod dojmem nádherné hudby začaly víc dojit a mléko bylo lepší kvality. S hudbou rockovou však pokus dopadl katastrofálně.” Zabudol však povedať, že žiadna jalovica ešte nezložila žiadnu symfóniu. Uvádza síce príklad myši, ktorá si v starom piáne urobila hniezdo z farebných kusov plsti v tvare ruže. A však predpoklad, že myš k tomu viedli čisto estetické pohnútky, by bol viery hodný iba vtedy, keby tá ruža nebola zároveň hniezdom pre jej mláďatá. Bobor si stavia hrádze, hraboše nory, vtáci hniezda – a to všetko má v sebe nepochybne kus s estetiky. Ale len človek stavia také diela, ktoré nemajú žiaden praktický zmysel, ale len zmysel estetický.

VLÁDCOVIA ZVIERACÍCH DRUHOV

Aby sme však teraz porozumeli zvieracej bytosti naozajsprávne, musíme tu vysvetliť ešte jednu vec. Sú totižznáme prípady, kedy zvieratá vykonávajú niečo, čo má skutočne vo vzťahu k človeku svoj morálny rozmer. Napríklad delfíni, ktorí zachraňujú topiaceho sa človeka. Brehmov život zvierat, ale aj iné staré príbehy, ktoré čerpajú zo života,sú plné príkladov, ako zvieratá v divočine niekomu pomohli, a niekomu inému zase pomohli zo sveta – a v tých príbehoch sa prejavuje akási pozoruhodná múdrosť či prozreteľnosť osudu. Rozprávky sú plné príbehov, kde zvieratá pomáhajú dobrým v boji proti zlu, ale aj naopak. Rozprávky však obsahujú hneď aj vysvetlenie: každý zvierací druh má svojho vládcu: kráľa jeleňov, kráľa hadov, kráľovnú lesného vtáctva atď. Keď hrdina pred nimi dobre obstojí, títo zariadia, aby mu zvieratá boli na pomoci. V Hermasovom pastieri, apokryfnej knihe, ktorá bola kedysi súčasťou Nového zákona, sa spomína príbeh bývalého otroka Hermasa, ktorý žil v Ríme v 2.storočí a mal videnie: zjavila sa mu bielo odená panna, v ktorej spoznal Cirkev. Rozprával jej, že stretol strašlivé zviera a vyviazol z jeho pazúrov len vďaka Hospodinovej moci. Zjavenie mu odpovedalo: “Ak si mu šťastne unikol, znamená to, že si vložil svoje trápenie na Hospodina a že si mu otvoril svoje srdce, lebo si veril, že pre teba niet inej záchrany, ako meno Najvyššieho. Preto zoslal Hospodin jedného z anjelov, ktorí dbajú o divokú zver, anjela menom Tégri. Ten zavrel šelme papuľu, aby ti neučinila nič zlého.”

Aj zvieratá majú teda duchovnú inteligenciu; ale táto jednak nie je vtelená na fyzickej úrovni, ale nachádza sa nad nimi, vo sfére astrálnej; jednak nepatrí jednotlivým zvieratám individuálne, ale je spoločná celému druhu. Týmito inteligenciami sú tzv. dévovia, potomkovia duchov pohybu (dynameis), čiže piateho anjelského chóru, ktorí sú zároveň duchovnými inteligenciami planét v našej slnečnej sústave. Zvieracie druhy majú teda skupinové ja, ktoré sa nachádza na planétach, v astrálnej sfére. Anjelský vládca, déva, je tou sebavedomou bytosťou, ktorá žije a pôsobí v jednotlivcoch svojho druhu, cez nich zbiera skúsenosti a vyvíja sa:

“Aby sme našli usporiadavajúcu bytosť úľa alebo mraveniska, nemôžeme zostať stáť vo svete, v ktorom včely alebo mravce žijú, pokiaľ ide o ich fyzické telá. Vedomý duch sa musí ihneď hľadať v inom svete. Taký vedomý duch, aký u človeka žije vo fyzickom svete, musí sa hľadať pre menované zvieracie kolónie vo svete nadzmyslovom. Keby sa človek mohol svojím vedomím pozdvihnúť do tohto nadzmyslového sveta, tak by tu mohol pozdraviť “ducha mravcov” alebo “ducha včiel” s plným vedomím ako svoju sesterskú bytosť. Vidiaci to aj skutočne môže.”

Celý článok nájdete tu v časopise Sofia. 

Autor Emil Páleš