downloadCelé generácie  boli vychovávané spôsobom, podľa ktorého  mali deti presne zapadnúť do určitých škatuliek- predstáv o tom, ako by mali pôsobiť , konať a správať sa, aby boli prijímané. Týmto spôsobom stratilo veľa ľudí spojenie so samým sebou, so svojou podstatou, ktorej základom je láska tvorená z pocitov jednoty s ostatnými,  dôvery k životu, spontánnosti a z intuitívnych pocitov, ktoré nás majú priviesť k nášmu poslaniu.

Na deťoch vidíme túto podstatu úplne zreteľne.

Majú radi ľudí, dôverujú, spontánne vyjadrujú všetky pocity a spontánne sa venujú činnostiam, ktoré ich zaujmú. Táto naša podstata má za úlohu viesť nás neomylne životom.  Ak nie je narušená,  môžeme cítiť  vnútornú slobodu, vďaka ktorej rešpektujeme vnútornú slobodu ostatných.

Človek, ktorý sa nemohol v detstve otvorene prejavovať a u ktorého boli ignorované jeho pocity rôznymi nerešpektujúcimi prístupmi, je odpojený od svojej podstaty. Následkom je vnútorná neistota. Takýto človek ide do života obmedzený strachom. Jeho strach pramení z toho, že ak sa bude vyjadrovať autenticky, nebude prijímaný a preto sa snaží plniť očakávania iných na úkor seba.  Svoju osobnosť prijíma len obmedzene, určité veci na sebe nechce vďaka vnútornej neistote vidieť a preto má problém neobmedzene prijať aj  jedinečnosť ostatných.

Svoju istotu si preto odvodzuje nielen od toho, či ho ostatní prijímajú, ale aj od toho, či sa  správajú podľa jeho predstáv.

Správanie iných ľudí je však len v ich moci  a preto  na tomto základe nemôže nikdy cítiť istotu.Nemôže ponúknuť vonkajšiu istotu, ktorá by sa prejavovala v tom, že iných nesúdi, ak sa prejavujú svojím jedinečným spôsobom. Človek, ktorý je otvorený k sebe a ktorý prijíma všetky stránky svojej osobnosti, sa slobodne prejavuje, nesúdi a preto dáva slobodu aj ostatným v ich prejave. Vďaka  otvorenosti k sebe spoznáva pohnútky svojho správania. Toto porozumenie mu prináša zmierenie so sebou. Zmierenie so sebou a sebapoznanie sa odzrkadlí aj v jeho vyrovnanejšom prijímaní ostatných, pretože rozumie ich správaniu.

K neobmedzenému prijímaniu samého seba patrí aj prijímame svojich negatívnych stránok a zároveň porozumenie tomu, prečo ich prejavujeme.

Porozumenie pohnútkam správania je cestou k rešpektujúcim prístupom, pretože keď porozumieme vnútornému prežívaniu, nemôžeme odsudzovať vonkajšie správanie.  Pohnútky, ktoré sa ukrývajú za negatívnym správaním, sú najmä negatívne pocity (pocity z minulosti ako podvedomé spomienky, strach, neistota, nedôvera, zmätok, hnev atď), nevyplnené potreby (volanie po pozornosti, uznaní atď), problémy so sebaúctou (nemám sa rád/a,  ostatní ma tiež nemôžu mať radi, mám strach zo vzťahov, nemôžem iným veriť, aby ma nemanipulovali ostatní, budem ich ovládať ja atď).  Za negatívnymi pohnútkami, ktoré si nemusíme uvedomovať,  je ukrytá minulosť a keď to pochopíme,  prestaneme ju spájať s prítomnosťou. Keď sa vyznáme v sebe, stávame sa vnímavejšími a vieme  vycítiť dôvody rôzneho správania aj u iných. Napríklad za aroganciou vieme vycítiť vnútornú neistotu. Preto pochopíme, prečo odsudzovanie nepomôže, lebo neistotu u toho človeka prehlbuje.

To isté platí u detí. Pri odsudzovaní prehlbujeme problematické správanie. Pri porozumení správaniu poskytujeme dieťaťu bezpečie vo forme prijatia jeho osobnosti s hocičím, čo prejavuje.  Jeho problematické prejavy správania zmierňujeme prijatím a pochopením a tak odstraňujeme jeho nedôveru v ľudí. Pri sebapoznávaní rozvíjame našu schopnosť porozumieť ostatným a tým sa  zbavujeme odsudzovania.  Zároveň narastá naša schopnosť odpúšťania.  Sebapoznávaním a porozumením ostatným získavame sebaistotu, sebadôveru a sebaúctu. Naše vnútorné prežívanie sa zrkadlí aj vo vonkajšom správaní a preto s týmito vlastnosťami poskytneme istotu, dôveru a úctu aj ostatným. Takto vytvárame bezpečné a otvorené prostredie pre rozvíjanie vzťahov bez odsudzovania.

V súčasnosti, keď je veľa „živších“ či hyperaktívnych detí, máme niekedy problém  prijať ich, pretože  svoju vnútornú istotu opierame vo výchove o to, ako sa správajú deti.

Správanie detí sa však mení podľa toho, čo prežívajú. Vnútornú istotu môžeme získať  len vtedy, keď porozumieme pocitom a emóciám detí  a keď s nimi otvorene komunikujeme, pretože tým sa k nim približujeme. Vtedy nevnímame určité správanie ako problematické alebo ako ohrozenie svojej autority, pretože mu rozumieme. Sebadôvera, sebaúcta a sebaistota je základom sebalásky a tá nám pomôže aj vytyčovať hranice vo vzťahoch s deťmi. Na základe sebalásky budeme deťom vedieť pevnejšie povedať, čo nám vadí a čo tolerujeme bez toho, aby sme ich odsudzovali. Deti napodobňujú naše správanie. Naša sebaláska im dá príklad pre rozvíjanie ich sebalásky. Keď sú deti prijímané s otvoreným srdcom a keď sú rešpektované ich pocity, naše hranice berú s väčším pochopením.

Až keď nájdeme vnútornú istotu pomocou sebapoznania v sebe, potom ju poskytneme aj deťom a môžeme sa stať silnou oporou  pre všetky deti s  rôznym temperamentom a  rôznym správaním, pretože im porozumieme. Nebudeme ich porovnávať, odsudzovať, nebudeme brať tak vážne aj horšie známky, pretože si uvedomíme, že tie pravé hodnoty sú v našom vnútri a tými sú sebaúcta, sebadôvera a sebaistota. Keď ich v sebe máme, nepotrebujeme potvrdenie zvonku, čo máme alebo nemáme robiť. My to už vieme, lebo si vážime sami seba. Vtedy neubližujeme a nerobíme veci, ktoré by nás znižovali najmä vo vlastných očiach.

Rozvíjame sa pre svoje naplnenie, nie preto, že musíme.

Svoje chyby sa naučíme brať ako súčasť spoznávania sveta, ktorý nás obklopuje spolu so vzťahmi medzi ľuďmi. Pomocou chýb spoznávame fungovanie sveta a aj vzťahov. So sebaúctou, sebadôverou a sebaistotou ich prijímame,  odpúšťame si a hľadáme lepšie prístupy aj vo vzťahoch. Vďaka sebaistote, sebadôvere a sebaúcte môžeme  poskytnúť prostredie, v ktorom budú prospievať deti s rôznymi druhmi temperamentu a rôznym správaním. Vďaka týmto vlastnostiam nás nemusia prejavy “živších” či hyperaktívnych detí (impulzivita, vnímavosť, otvorenosť voči autoritám) znepokojovať.

Pracujem s deťmi dlho a ich “problematické” správanie má jednoduchý dôvod. Prostredníctvom neho kričia na nás, aby sme si ich všimli, aby sme brali vážne ich pocity, aby sme mali trpezlivosť a odvahu vypočuť si aj staré krivdy a niekedy aj tie, ktoré sme im spôsobili aj my.

Chcú mať v nás otvorených, odvážnych a  súcitných dospelých, ktorí zabudnú na svoj strach z emócií  a vypočujú si ich trápenia. Chcú mať v nás dospelých, ktorí si dokážu priznať aj svoje chyby.  Tým im ukazujeme vlastnú ľudskosť, pretože tú deti potrebujú  viac ako dokonalosť.  Naučia sa  prijímať aj svoje chyby a nebudú rozvíjať sebaničiacu vlastnosť, ktorou  je sebaobviňovanie.  Chcú mať v nás tolerantných dospelých,  ktorí pochopili svoje prežívanie a správanie a ktorí sa vďaka sebapoznaniu  naučili  prijímať samého seba so všetkými stránkami, pretože vďaka tomu sa rozvíja naša vyrovnanosť.  Tá je základom pre  prijímanie detí bez odsudzovania.

Nachádzam články, v ktorých sú v pôsobení na deti  obviňovaní rodičia alebo učitelia, alebo v ktorých sú obviňované samotné  deti a nejako si neuvedomujeme, že ten najzákladnejší vplyv má na nás všetkých spoločnosť, jej  filozofie a vzory, ktoré preferuje, jej prijímanie či neprijímanie určitých javov. Týmto všetkým pôsobí aj ona na vytváranie osobnosti. Vo výchove ovplyvňujú názory v spoločnosti  rodičov a učiteľov a tí potom pôsobia na deti. V súčasnosti je často preberaný jav “živosti” či hyperaktivity detí s ich oveľa menším strachom z autorít a väčšou otvorenosťou voči autorite. Hľadáme dôvody v potrave, výchove, v poruchách, vytvárame obvinenia. Podľa mňa je rovnako dôležité, ak nie ešte dôležitejšie, nájsť si k nim vzťah, porozumieť im a to dokážeme len vtedy, ak porozumieme sebe a ak ich na tomto základe budeme prijímať  s otvoreným srdcom. Práve tak je dôležité uvedomiť si, že obviňovanie a odsudzovanie  nikdy žiadny problém nevyriešili, skôr ho prehlbujú, pretože sa hľadá vinník a nie riešenie. Ľudia, na ktorých sa hádže vina, sú prinútení hájiť si svoj pocit dôstojnosti a preto sa priepasť medzi obviňujúcimi a obviňovanými zväčšuje.

Čo v podstate obviňovanie je?

Veľa z ľudí si nesie v sebe boľavé spomienky, ktorých základom je strach a hnev, ktoré sme ako deti nemohli ventilovať. Situácia, ktorá nás zneisťuje, vyplavuje strach, z neistoty si vytvárame hnev a našou sebaobranou sa stáva obviňovanie. Lenže keď nepoznáme základ vzniku a fungovania obviňovania –  jeho pôvod nie je v iných, ale v našom obmedzenom prijímaní svojej osobnosti a tým aj v obmedzenom prijímaní ostatných – dovtedy budeme hľadať dôvody vonku a nie vo svojom vnútri. Ale tie hlavné dôvody a cesta zo všetkého je v nás. Cesta za  riešením vzťahov s deťmi  je  v našej otvorenosti voči sebe aj ostatným a v našej sile prijímať rôzne prejavy správania u detí. Deti sú spontánne.

Spontánne vyjadrujú všetky pocity. Ak sa nesprávajú podľa našich predstáv, nemôžu za to.

Sú to naše predstavy. Deti dávajú spontánne najavo to, čo prežívajú. Ak je ich správanie “problematické”, upozorňujú nás na “problémové”  pocity, ktoré si nesú u seba vnútri a s ktorými si nevedia samy poradiť. Volajú po  našej pozornosti,  pomoci a väčšej otvorenosti vo vzťahu s nimi. Rešpektujúce prístupy sú tie, ktoré rešpektujú všetky pocity dieťaťa a v ktorých k nim pristupujeme s otvoreným srdcom. Nesmieme však zabúdať ani na rešpekt voči sebe, pomocou ktorého vyjadrujeme deťom bez odsudzovania najavo aj my svoje pocity a potreby.

Indický mysliteľ a politik  Mahátma Gándhí  vyjadril túto skutočnosť úplne jednoducho: “Buďte zmenou, ktorú chcete vidieť vo svete.” Odsudzovanie, škatuľkovanie, ponižovanie, zastrašovanie  je len prejavom neistoty a tá je základom pre vznik vzájomných bojov vo vzťahoch.

Blog Eugenika  Darina Vranová