112851Ak sa niekomu podarí spoznať možnosti vývoja skrývajúce sa v dome  jeho tela, uvidí krásu aj tam, kde sa na prvý pohľad možno ťažko zbadá. Potom bude vedieť prijať svoju úlohu s láskou a aj jeho „problémové zóny“ dostanú šancu, že ich bude akceptovať, ba dokonca si ich hádam aj obľúbi.Tento pohľad na vec sa človeku môže zdať ťažký vtedy, ak sa skutočnosť, možnosť a zbožné želanie od seba veľmi líšia. Ale aj v takomto prípade je najlepším riešením a najväčšou šancou, ak aj veľké, ťažké úlohy prijmeme s láskou.

Milovať vždy znamená otvoriť sa a vpustiť dnu to iné, cudzie.

Problémom interpretačného prístupu v tejto knihe je jeho polarita. Niekedy môže pôsobiť zraňujúco, najmä keď trefne opisuje symptómy a obrazy chorôb. Interpretácia by sa však čitateľa mala dotknúť, aby ho vyprovokovala k činu. Ak sa nás niečo priamo týka, interpretácia môže citeľne zasiahnuť a zraniť. Niekedy je to však potrebné, pretože nás to aspoň prinúti opustiť zabehané koľaje a začať hľadať svoju vlastnú cestu. Bolesť, ktorú môžu vyvolať niektoré slovné hračky alebo jazykové zvraty , je najlepšie chápať ako istý spôsob liečivej bolesti v zmysle homeopatického „prvotného zhoršenia“ alebo „reverznej reakcie“, ktorá slúži na to, aby spustila vývojový proces , aktivovala životnú silu a niečo v človeku zmenila. V tomto zmysle je dokonca i bolesť, ktorú náš výklad možno spôsobí, užitočná. Mali by sme byť na to od samého začiatku pripravení, pretože len tak budeme schopní s láskou dať prednosť úprimnej pravde pred milosrdnou lžou.

Len čo je človek čestný sám k sebe, nájde si k sebe cestu a stotožní sa sám so sebou.

Ak človek nájde sám seba a svoj vlastný rytmus, ostatní to považujú za krásne a dojímavé. A skutočne, úprimní ľudia sú atraktívni, nezávisle od ich vonkajšieho výzoru. Christian Morgenstern to vyjadril takto: „Krása je precítený rytmus. Rytmus vín, ktorý nám sprostredkováva všetko to vonkajšie.“ Ďalej hovorí: „Krásne je vlastne všetko to, čo pozorujeme s láskou. Čím viac niekto miluje svet, tým sa mu zdá krajší.“ A krajším sa stane aj on sám, pretože láska k vonkajšiemu svetu a k svetu vlastného tela ho urobí krajším. Na to nepotrebuje meniť ani vonkajší svet, ani svet vlastného tela, ale ak by to aj chcel urobiť, podarí sa mu to omnoho ľahšie.

Láska znamená otvorenie sa — v našom prípade voči vlastnými úlohám, ktoré sa odzrkadľujú v „dome nášho tela“. Skutočná krása prichádza zvnútra.

Ako prvý krok by sme mali čestne a úprimne uznať a prijať to, čo je nám dané, otvoriť sa voči tomu a pozerať sa na to očami lásky. Oči lásky sú vždy otvorené pre šance, ktoré vyplývajú z jednotlivých situácií. Z toho, čo je na prvý pohľad pekné, sa môžeme začať tešiť okamžite; v tom, čo sa na prvý pohľad zdá škaredé, by sme pri ďalšom pohľade mohli spoznať šancu a prostredníctvom takto vyvolaného procesu učenia predsa len nájsť to pekné a bez výhrad to prijať. Toto je pre náš vývoj omnoho cennejšie. Dalo by sa to prirovnať k láske matky k problematickému alebo postihnutému dieťaťu, ktoré na ňu síce kladie omnoho vyššie nároky, ale ktoré podstatne urýchli jej duchovný rozvoj.

Nájsť vlastnú cestu
Naše rozhodnutie vydať sa na cestu do neznámej krajiny pozorovania vlastného tela bude o to ľahšie, o čo viac sa nám s troškou sebairónie a humoru podarí prijať výklad jednotlivých znakov tela. Spolu s láskou je humor osvedčeným receptom, veď slovo „humor“ samotné znamená „tečúci“ alebo „ plynúci“. Spomeňme si na humorálnu patológiu alebo náuku o telesných šťavách*-1, ktorá predpokladala, že choroby vznikajú z nesprávneho pomeru telesných štiav. Odhliadnuc od toho, že niektoré úlohy sú také ťažké, že ich zvládneme alebo dokonca vyriešime len vtedy, ak ich necháme zľahka, príjemne plynúť, každý by sa mal pokúsiť troška pousmiať nad problémami, ktoré dostal do vienka alebo ktoré vznikli počas jeho života. Potom sa mu nielen rýchlejšie ponúkne riešenie jeho problémov, ale aj úlohy, ktoré pre neho vyplynú z nášho výkladu, zvládne omnoho ľahšie.

Pre túto publikáciu je podstatná myšlienka spájajúca rôzne východné filozofie, podľa ktorej si každá duša, ktorá sa chce znova inkarnovať, sama vyhľadá svojich rodičov a spolu s nimi aj svoje telo a tiež vhodné prostredie na. optimálne riešenie životných úloh, ktoré na.ňu čakajú. Pritom ani rodičia, ani telo, ba ani životné okolnosti vôbec nemusia byť pekné a dokonca ani príjemné. Hlavné je, aby všetko spĺňalo svoj účel a vytváralo ideálne predpoklady na to, aby konkrétna duša zvládla „učivo“, ktoré pred ňou stojí. Ten, kto bude vychádzať z tejto myšlienky a prijme ju za svoju, najprv ako hypotézu, v priebehu procesu sám na sebe spozná aká je táto predstava potešujúca a pravdivá. Nie nadarmo z nej s úplnou samozrejmosťou vychádza viac ako polovica ľudstva.Ak si teda duša nájde vhodných rodičov a vytvorí si svoje telo, ktoré zodpovedá tomu, čo sa má v tomto živote naučiť, stáva sa z tohto tela nielen výraz jeho duše, ale aj nástroj pre cestu jeho rozvoja. Potom všetky obvinenia a projekcie zaniknú samy od seba.Preto nemá význam preceňovať alebo podceňovať svoje telo alebo úlohy, ktoré nám život pridelil. Sú nám dané, a preto sú na programe. Ani deti v škole vždy nepovažujú úlohy za príjemné, patria však do učebnej osnovy a protestovať proti nim by viedlo skôr k nevýhodám ako k zjednodušeniu úloh.

Ak napríklad niekto dostal do vienka dlhé nohy, má sa zrejme naučiť robiť dlhé kroky, rýchle postupovať v živote a podľa možnosti pritom dosahovať veľké po kroky. Naopak, ak niekto prišiel na svet s krátkymi nohami, dá sa z toho vyčítať požiadavka, aby sa v živote pohyboval malými, rozvážnymi krokmi.

Ruediger Dahlke Telo ako zrkadlo duše