adam-a-evaMarťania a Venušanky celé stáročia spokojne žili na svojich planétach. Jedného dňa sa všetko zmenilo. Marťania i Venušanky zrazu podľahli depresii. A práve táto depresia ich napokon motivovala, aby sa spojili.

Ak pochopíme tajomstvo ich premeny, pomôže nám to pochopiť, prečo je motivácia mužov a žien odlišná. Toto poznanie vám umožní poskytovať i prijímať podporu v ťažkých chvíľach. Vráťme sa do minulosti a pozrime sa, čo sa vtedy stalo.

Keď Marťanov premohla depresia, všetci obyvatelia planéty opustili mestá a nadlho sa usadili v jaskyniach. Boli ako vo väzení, nevedeli sa dostať von, až raz jeden Marťan ďalekohľadom zazrel krásnu Venušanku. Rýchlo zavolal aj ostatných, aby sa pozreli. Pohľad na krásne bytosti Marťanov inšpiroval a ich depresia akoby zázrakom zmizla. Zrazu mali pocit, že ich ktosi potrebuje. Vyšli z jaskýň a začali stavať vesmírnu loď, aby sa dostali na Venušu.

Keď sa depresia zmocnila Venušaniek, vytvorili krúžky a začali sa zhovárať o svojich problémoch. Depresia však neustupovala. Venušanky dlho trpeli depresiou, až raz vďaka intuícii mali videnie. Z vesmíru prídu silné a zázračné bytosti (Marťania), aby ich ľúbili, slúžili im a poskytli im podporu. Zrazu mali pocit, že ich niekto ľúbi. Rozprávali sa o svojom videní, depresia sa stratila a ony sa začali pripravovať na príchod Marťanov.

Mužov motivuje a posilňuje pocit, že ich niekto potrebuje…Ženy motivuje a posilňuje pocit, že ich niekto ľúbi.

Tieto tajomstvá motivácie platia ešte dnes. Mužov motivuje a posiľňuje pocit, že ich niekto potrebuje. Keď muž stratí pocit, že ho partnerka potrebuje, postupne sa stáva pasívny a slabý; každým dňom dáva menej. No ak má pocit, že mu partnerka verí a oceňuje jeho snahu urobiť pre ňu to najlepšie, posiľňuje ho to a začne dávať viac.

Tak ako Venušanky, aj ženy motivuje a posilňuje pocit, že ich niekto ľúbi. Ak žena takýto pocit nemá, postupne preberá čoraz väčšiu zodpovednosť a je vyčerpaná z toho, že dáva priveľa. Ak má pocit, že ju partner rešpektuje a záleží mu na nej, uspokojuje ju to a takisto vie dávať viac.

KEĎ MUŽ ĽÚBI ŽENU

Keď sa muž zaľúbi do ženy, stane sa niečo také, ako vtedy, keď prvý Marťan objavil Venušanky. Sedel v jaskyni, nevedel prísť na príčinu svojej depresie a blúdil ďalekohľadom po oblohe. A v jedinom fantastickom okamihu sa jeho život navždy zmenil; akoby ho zasiahol blesk. Zazrel totiž bytosť, ktorú opísal ako neuveriteľne krásnu a pôvabnú.

Objavil Venušanky. Telo mu rozpálil vnútorný oheň. Keď pozoroval Venušanky, po prvý raz mu začalo záležať na niekom inom ako na sebe. Jediný pohľad dal jeho životu nový zmysel. Depresia sa stratila.

Marťania vyznávajú filozofiu výhra/prehra – ja chcem vyhrať a vôbec mi nezáleží na tom, že ty prehráš. Kým sa každý Marťan staral sám o seba, fungovalo to perfektne. Fungovalo to celé stáročia, ale prišiel čas zmeny. Už nestačilo dávať len sebe. Marťania, keďže boli zaľúbení, chceli, aby vyhrávali aj Venušanky.

Vo väčšine moderných športov dnes nachádzame stopy marťanskej súťaživosti. Napríklad v tenise chcem nielen vyhrať, ale ešte robím, čo môžem, aby priateľ prehral, lebo mu znemožním vracať údery. Teším sa, že vyhrávam, aj keď môj priateľ prehráva.

Tieto marťanské postoje patria k životu, ale postoj výhra/ prehra poškodzuje medziľudské vzťahy. Ak chcem uspokojovať svoje potreby na úkor partnera, čaká nás nespokojnosť, odpor a konflikt. Tajomstvom úspešného vzťahu je výhra oboch partnerov.

Protiklady sa priťahujú

geneder-kopie-4951efaade35e_275x314Keď sa prvý Marťan zaľúbil, začal vyrábať ďalekohľady pre všetkých obyvateľov Marsu. Veľmi rýchlo sa zbavili depresie. Aj oni sa postupne zaľúbili do Venušaniek. A začalo im na nich záležať rovnako ako na sebe.

Záhadné a krásne Venušanky Marťanov zvláštnym spôsobom priťahovali. Najpríťažlivejšie na nich boli práve odlišnosti. Marťania boli tvrdí, Venušanky mäkké. Marťania boli kostnatí, Venušanky príjemne zaokrúhlené. Marťania boli chladní a Venušanky vyžarovali teplo. Ich rozdiely sa navzájom zázračne a dokonale doplňovali.

Venušanky vyslali Marťanom odkaz bez slov: “Potrebujeme vás. Vaša moc a sila nám prinesie uspokojenie, vyplní prázdne miesta v našom vnútri. Spolu môžeme žiť šťastne.” Toto pozvanie Marťanov motivovalo a posilňovalo.

Mnohé ženy inštinktívne vedia vyslať takýto odkaz. Na začiatku vzťahu sa žena pozrie na muža pohľadom, ktorý hovorí: s tebou by som možno bola šťastná. Takýmto spôsobom žena vstupuje do vzťahu. Jej pohľad muža povzbudí, aby sa k nej priblížil. Posilní v ňom schopnosť prekonať strach zo vzťahu. Škoda, že len čo sa vzťah začne rozvíjať a vzniknú prvé problémy, žena si neuvedomuje, aký význam má jej odkaz pre muža a prestane ho vysielať.

Marťanov motivovala možnosť urobiť na Venuši nejaké zmeny. Marťanský národ smeroval k vyššiemu stupňu vývoja. Už ich neuspokojovala moc a jej dokazovanie. Chceli svojou mocou a schopnosťami slúžiť druhým, najmä však Venušankám. Vytvorili si novú filozofiu výhry. Zatúžili po svete, v ktorom by každému záležalo na sebe aj na ostatných.

Marťanov motivuje láska

Marťania začali budovať vesmírnu flotilu, ktorá by ich dopravila na Venušu. Prekypovali elánom ako nikdy predtým. Jediný pohľad na Venušanky stačil, aby po prvý raz v histórii prežívali nesebecké city.

Podobne aj zaľúbený muž chce byť čo najlepší, aby mohol slúžiť ostatným. Keď má otvorené srdce, stúpa i jeho sebadôvera a dokáže urobiť veľké zmeny. Ak dostane príležitosť dokázať, čo je v ňom, ukáže sa v najlepšom svetle. Len keď má pocit, že zlyháva, vracia sa k sebeckému správaniu.

Keď je muž zaľúbený, začne mu aj na iných záležať ako na sebe samom.

Zrazu je slobodný a môže dávať, nie pre vlastný prospech, ale z lásky. Partnerkino uspokojenie prežíva ako svoje vlastné. Podstúpi čokoľvek, len aby bola šťastná, lebo vtedy je šťastný aj on. Všetko sa mu zdá ľahšie. Jeho konanie určuje vyšší princíp.

V mladosti ho uspokojuje, ak slúži len sám sebe, ale keď dospeje, sebauspokojovanie mu už nestačí. Skutočné uspokojenie mu prináša len život motivovaný láskou. Túžba nesebecky a nezištne dávať ho vyslobodí z pasívneho sebauspokojovania bez lásky. Aj keď ešte vždy potrebuje lásku prijímať, potreba lásku dávať je väčšia.

Väčšina mužov priam zúfalo túži rozdávať lásku. Ich najväčší problém je, že nevedia, o čo prichádzajú. Nevideli často, že by sa ich otcovia rozdávali, aby obšťastnili ich matky. Preto ani nevedia, že hlavným zdrojom uspokojenia muža je práve možnosť dávať. Keď muž zlyhá vo svojich vzťahoch, podľahne depresii a odíde do jaskyne. Prestane mu záležať na ľuďoch a nevie, prečo trpí depresiou.

Vtedy muž odmieta dôverné vzťahy a zostáva v jaskyni. Spytuje sa sám seba, na čo to všetko je a prečo by sa mal angažovať. Nevie, že mu prestalo na všetkom záležať, lebo mal pocit, že ho nikto nepotrebuje. Nevie, že ak nájde niekoho, kto ho potrebuje, môže sa zbaviť depresie a bude mať opäť dôvod k aktivite.

Keď má muž pocit, že svojou prítomnosťou nepôsobí pozitívne, prestáva mu záležať na živote a vzťahoch. Keď ho nikto nepotrebuje, stráca motiváciu. Aby ju opäť získal po trebuje ocenenie, dôveru a prijatie. Muž pomaly zomiera, ak ho nikto nepotrebuje.

KEĎ ŽENA ĽÚBI MUŽA

Keď sa zaľúbi žena, stane sa niečo podobné, ako keď Venušanka po prvý raz vytušila príchod Marťanov. Snívalo sa jej, že vesmírna flotila pristane na Venuši a privezie národ silných, starostlivých Marťanov. Tieto bytosti nebudú vyžadovať starostlivosť, ale budú sa chcieť starať o Venušanky.

Marťanov očarila krása a kultivovanosť Venušaniek. Uvedomili si, že ich moc a schopnosti strácajú význam, ak nemajú komu slúžiť. Tieto úžasné a obdivuhodné bytosti našli úľavu a inšpiráciu v prísľube, že budú Venušankám slúžiť a uspokojovať ich. Aký zázrak!

Ostatné Venušanky mali podobný sen a rýchlo sa zbavovali depresie. Príčinou náhlej zmeny bolo presvedčenie, že pomoc sa blíži, lebo prichádzajú Marťania. Venušanky trpeli depresiou, lebo mali pocit izolovanosti a osamelosti. Vedomie, že láskyplná pomoc je už na ceste, ich zbavilo depresie.

Väčšina mužov si neuvedomuje, že žena veľmi potrebuje pocit, že má oporu v niekom, komu na nej záleží. Ženy sú šťastné, keď veria, že ich túžby sa splnia. Keď je žena nešťastná, bezmocná, zmätená, vyčerpaná, keď stráca nádej, potrebuje spoločníka. Potrebuje mať pocit, že nie je sama. Potrebuje lásku a starostlivosť.

Empatia, pochopenie, uznanie a účasť žene pomáhajú vnímať a oceňovať mužovu podporu. Muži si to neuvedomujú, lebo ich marťanské inštinkty im hovoria, že v kríze je najlepšia samota. Keď je žena nešťastná, muž ju z úcty k nej necháva samotnú, prípadne zhoršuje situáciu tým, že sa pokúša riešiť jej problémy. Nevie inštinktívne vycítiť, aká dôležitá je pre ženu jeho blízkosť, dôvernosť a ochota podeliť sa o pocity. Žena totiž zo všetkého najviac potrebuje niekoho, kto ju vypočuje.

Keď sa zdôveruje so svojimi pocitmi, začne si uvedomovať, že je hodna lásky a že jej túžby sa naplnia. Pochybnosti a nedôvera sa strácajú. Jej nutkavé tendencie sa zmiernia v okamihu, keď si uvedomí, že je hodna lásky – nemusí si ju zaslúžiť, stačí sa uvoľniť, menej dávať a viac prijímať. Veď má na to naozaj nárok.

Dávať priveľa je únavné

Image2562Venušanky čelili depresii tým, že sa navzájom zdôverovali s problémami. Ako sa rozprávali, objavili aj príčinu depresie. Už ich unavovalo stále iba dávať. Odmietali ustavične niesť bremeno zodpovednosti. Chceli sa uvoľniť a chvíľu nechať iných, aby sa o ne starali. Unavovalo ich deliť sa s ostatnými. Túžili sa odlíšiť a mať veci, ktoré by patrili len im. Už ich neuspokojovalo žiť ako mučenícky len pre druhých.

Na Venuši panovala filozofia prehra/výhra – “Ja prehrám, aby si ty mohla vyhrať.” Kým sa všetky obyvateľky obetovali pre druhé, bolo o ne postarané. Lenže Venušanky to robili už celé stáročia a unavovalo ich stále sa o niekoho starať a o všetko sa deliť. Boli pripravené prijať filozofiu výhra/ výhra.

Aj dnes sú mnohé ženy unavené večným dávaním. Potrebujú si oddýchnuť. Získať čas na spoznávanie seba, na starostlivosť o seba. Chcú mať pri sebe niekoho, kto im poskytne citovú oporu, o koho sa nemusia starať. A Marťania tieto podmienky spĺňajú dokonale.

V tomto období sa Marťania učili dávať a Venušanky boli pripravené naučiť sa prijímať. Po stáročiach dospeli Marťania i Venušanky do dôležitého štádia vývinu. Venušanky sa potrebovali naučiť prijímať a Marťania dávať.

Túto zmenu ľudia obvykle prežívajú v čase dozrievania. Mladá žena je oveľa ochotnejšia prinášať obete a prispôsobovať sa mužovým želaniam. Mladý muž je zase oveľa zahľadenejší do seba a nevšíma si potreby druhých. Keď žena dospeje, uvedomuje si, že sa vzdávala sama seba, len aby uspokojila partnera. Keď muž dospeje, uvedomí si, ako môže slúžiť druhým a prejavovať im viac úcty.

Muž v procese dozrievania zisťuje, že sa môže čiastočne vzdať seba, ale najväčšia zmena nastáva, keď si uvedomí, ako môže úspešne dávať. Podobne žena v procese dozrievania objavuje nové stratégie dávania, ale najväčšia zmena nastáva, keď sa naučí stanoviť určité hranice, aby mohla aj prijímať.

Prestaňte obviňovať partnera

Keď si žena uvedomí, že dávala príliš veľa, má sklon zo svojej nespokojnosti viniť muža. Pociťuje ako nespravodlivosť, že dáva viac, než dostáva.

Aj keď žena nedostáva, čo by si zaslúžila, ak chce zlepšiť partnerský vzťah, musí si uvedomiť svoj podiel na vzniku problémov. Keď žena dáva priveľa, nemala by obviňovať partnera. Podobne aj muž, ktorý dáva menej, nemal by partnerke zazlievať, že je voči nemu negatívne či odmietavo maladená. Ani v jednom prípade obviňovanie nepomôže.

Riešením je pochopenie, dôvera, účasť, prijatie a podpora, nie obviňovanie partnerov. Keď nastane takáto situácia, namiesto obviňovania partnerky z odmietavého postoja, mal by muž prejaviť účasť a podporu, aj keď ho žena o ňu nežiadala, vypočuť si ju, aj keď spočiatku to bude znieť ako obviňovanie, a pomôcť jej obnoviť dôveru a otvorenosť tým, že pre ňu urobí zopár maličkostí, aby ukázal, ako mu na nej záleží.

Namiesto obviňovania muža, že málo dáva, žena môže jeho chyby a nedostatky jednoducho akceptovať a tolerovať, najmä ak nespĺňa jej očakávania a veriť, že jej chce dať viac, aj keď jej neponúkne podporu. Môže ho povzbudiť, aby dával viac tým, že ocení, čo jej dáva a neprestane ho žiadať o podporu.

STANOVENIE A DODRŽANIE HRANÍC

muz-x-zenaNajdôležitejšie však je, aby si žena uvedomila, do akej miery môže dávať a pritom nezačať odmietať svojho partnera. Namiesto toho, aby očakávala, že muž “skóre” vyrovná, mala by sama regulovať, koľko môže dávať.

Pozrime sa na príklad zo života. Jim mal tridsaťdeväť rokov a jeho žena Susan štyridsaťjeden, keď sa prišli poradiť. Susan žiadala rozvod. Sťažovala sa, že dvanásť rokov dávala oveľa viac ako on a dlhšie to už nemieni znášať. Obviňovala Jima z letargie, sebectva, panovačnosti a nedostatku romantiky. Povedala, že už nemá čo dávať a chce odísť. Manžel ju presvedčil, aby spolu začali chodiť na terapiu, hoci mala pochybnosti. Po šiestich mesiacoch spolu urobili tri závažné kroky k ozdraveniu vzťahu. Dnes žije táto dvojica s tromi deťmi v láske a pohode.

Prvý krok: motivácia

Vysvetlil som Jimovi, že jeho žena teraz prežíva pocit krivdy, ktorý sa v nej nahromadil za dvanásť rokov. Ak chce zachrániť ich manželstvo, musí ju veľa počúvať, aby získala motiváciu a bola ochotná pre ich vzťah ešte niečo urobiť. Pri prvých šiestich spoločných sedeniach som Susan povzbudzoval, aby hovorila o svojich negatívnych pocitoch a Jimovi som trpezlivo pomáhal pochopiť ju. Toto bola najťažšia časť ozdravovacieho procesu. Keď manžel počul o jej bolesti a nesplnených túžbach, čoraz väčšmi ho to motivovalo a začal si veriť, že dokáže nastoliť zmeny, ktoré by viedli k láskyplnejšiemu vzťahu.

Susan získala motiváciu, až keď si ju Jim vypočul a mala istotu, že jej pocity nespochybňuje: to bol prvý krok. Len čo Susan nadobudla dojem, že ju Jim chápe, mohli pokračovať ďalej.

Druhý krok: zodpovednosť

Druhým krokom bolo preberanie zodpovednosti. Jim si musel uvedomiť svoju zodpovednosť za to, že nebol manželke oporou a Susan za to, že neurčila hranice. Jim sa jej ospravedlnil za príkoria. Susan si uvedomila, že si nestanovila žiadne hranice a preto sa k nej Jim správal neúctivo (kričal, šomral, odmietal splniť jej požiadavky, spochybňoval jej pocity). Hoci sa nemala za čo ospravedlňovať, predsa si uvedomila svoj podiel zodpovednosti za problémy v ich manželstve.

Keď si postupne priznala, že jej neschopnosť určiť hranice a sklon dávať stále viac problémy iba zhoršovala, dokázala manželovi odpustiť. Prevzatie zodpovednosti za problém jej pomohlo zmierniť odpor. Oboch to potom motivovalo naučiť sa navzájom podporovať a rešpektovať jasne určené hranice.

Tretí krok: nácvik.

Najmä Jim sa potreboval naučiť rešpektovať manželkine hranice, no Susan sa musela naučiť ako ich stanoviť. Obaja sa učili, ako vyjadrovať úprimné pocity bez vzájomného ubližovania. Dohodli sa, že si nacvičia určovanie a rešpektovanie hraníc, aj keď spočiatku budú robiť chyby. Možnosť omylov im pri nácviku poskytovala záchrannú sieť. Tu je niekoľko príkladov nácviku:

  • Susan začala: “Nepáči sa mi, ako sa so mnou rozprávaš. Prosím ťa, prestaň kričať, lebo inak odídem.” Spočiatku musela niekoľkokrát odísť z izby, ale neskôr to už nebolo potrebné.
  • Keď od nej Jim žiadal niečo, o čom vopred vedela, že to nebude chcieť urobiť, povedala: “Nie, potrebujem si oddýchnuť,” alebo “Nie, dnes mám veľa práce.” Zistila, že Jim je zrazu pozornejší, lebo chápal jej únavu či zaneprázdnenosť.
  • Susan povedala Jimovi, že by rada išla na dovolenku. Keď odpovedal, že má veľa práce, oznámila mu, že pôjde sama. Jim odrazu preložil pracovné povinnosti a chcel ísť s ňou.
  • Keď sa rozprávali a Jim ju prerušil, Susan povedala: “Ešte som neskončila, vypočuj ma, prosím ťa.” Jim začal viac počúvať a už ju tak často neprerušoval.
  • Pre Susan bolo najťažšie o niečo požiadať. Povedala mi: “Prečo ho mám prosiť, po tom, čo som preňho urobila?” Vysvetlil som jej, že Jim nemôže niesť zodpovednosť za jej želania. Je to nereálna požiadavka a navyše z väčšej časti jej problém. Za splnenie svojich potrieb musí niesť zodpovednosť sama.
  • Pre Jima bolo najťažšie zmieriť sa s tým, ako sa Susan zmenila a neočakávať, že sa mu bude usilovať vo všetkom vyhovieť, ako keď sa brali. Uvedomil si, že pre ňu je rovnako ťažké určiť hranice, ako preňho prispôsobiť sa. Bol presvedčený, že časom im to pôjde ľahšie.

Keď má muž stanovené určité hranice, motivuje ho to dávať viac. Rešpektovaním hraníc automaticky prehodnocuje svoj model správania a začne robiť zmeny. Keď si žena uvedomí, že musí určiť hranice, ak chce dostávať viac, automaticky svojmu partnerovi odpúšťa a hľadá iné spôsoby ako vyžadovať a dostávať podporu. Keď žena určí hranice, postupne sa naučí uvoľniť a viac prijímať.

NAUČTE SA PRIJÍMAŤ

imagesŽena sa bojí určovať hranice a prijímať. Obvykle má strach, že bude žiadať priveľa a partner ju odmietne, odsúdi, alebo dokonca opustí. Odmietnutie, odsúdenie a opustenie bolí, lebo hlboko v podvedomí je žena nesprávne presvedčená, že nie je hodna dostávať viac. Toto presvedčenie sa sformovalo už v detstve a rástlo zakaždým, keď musela potlačiť svoje pocity, potreby alebo želania.

Žena často podlieha nesprávnemu a negatívnemu presvedčeniu, že si nezaslúži byť milovaná. Ak ako dieťa bola svedkom týrania, alebo sama bola týraná, je ešte zraniteľnejšia a cíti sa nehodná lásky, nedokáže si uvedomiť svoju hodnotu. Tento pocit, skrytý kdesi v podvedomí, vyvoláva strach. Žena si netrúfa dať najavo svoje potreby, lebo sa obáva partnerovho nepochopenia.

Keď muž z jej správania vytuší, že neverí v jeho schopnosť uspokojiť jej potreby, cíti sa odmietnutý a prestane prejavovať záujem. Jej beznádej a nedôvera premenia úplne normálne potreby na zúfalé žobronenié, z čoho muž usudzuje, že žena neverí v jeho schopnosť poskytnúť jej podporu. Je paradoxné, že mužov primárne motivuje, keď ich niekto potrebuje, aležobronenie ich odrádza.

Žena sa potom nesprávne domnieva, že muža odradili jej potreby, kým v skutočnosti to bola jej beznádej, zúfalstvo a nedôvera. Ak si ženy neuvedomia, že muži potrebujú dôveru, ťažko pochopia rozdiel medzi potrebou a žobronením.

“Potreba” znamená jednoducho natiahnuť ruku a požiadať muža o podporu a naznačiť mu pritom, že to určite zvládne. A muž to skutočne urobí, lebo takýto postoj ženy ho posilňuje. “Žobroniť” však znamená zúfalo žiadať o podporu s vedomím, že ju aj tak nedostanem. Mužov odrádza a vyvoláva v nich pocit odmietnutia a podceňovania.

Pre ženy je ťažké dávať najavo, že niekoho potrebujú a o to horšie potom znášajú, keď ich partner sklame alebo opustí. Pre ženu nie je ľahké, ak musí byť závislá od druhých a potom byť ignorovaná, zabudnutá alebo odstrčená. Už to, že potrebuje druhých, ju robí zraniteľnou. Ak ju niekto ignoruje alebo sklame, ženu to zabolí tým väčšmi, že to potvrdzuje jej mylné presvedčenie o vlastnej menejcennosti.

Ako Venušanky stratili pocit menejcennosti

Po celé stáročia Venušanky kompenzovali svoj základný pocit menejcennosti tým, že boli pozorné a vnímavé voči potrebám druhých. Dávali a dávali, no v hĺbke duše nemali pocit, že si zaslúžia aj prijímať. Dúfali, že keď budú stále dávať, zaslúžia si viac. Po stáročiach dávania napokon zistili, že si lásku a podporu predsa zaslúžia. A keď sa obzreli do minulosti, uvedomili si, že to platilo vždy.

Proces dávania v nich postupne vyvolal pocit sebaúcty. Uvedomili si, že tí, ktorým dávajú, si zaslúžia prijímať a prišli na to, že každý človek si zaslúži byť milovaný. Konečne pochopili, že aj ony si zaslúžia prijímať.

Tu na Zemi, keď dievčinka vidí, ako sa jej matke dostáva lásky, automaticky to v nej vyvolá pocit sebaúcty a ľahšie prekoná nutkanie Venušanky priveľa dávať. Nemusí mať strach z prijímania, lebo sa stotožní s matkou. Ak si matka osvojila umenie prijímať, jej dieťa ho bude ovládať už automaticky, lebo sa správa podľa matkinho vzoru. Ak je matka ochotná prijímať, naučí sa to aj dcéra.

Venušanky však nemali nijaké vzory, preto im trvalo tisíce rokov, kým prekonali nutkavú potrebu dávať. Keď postupne pochopili, že ostatní ľudia si zaslúžia prijímať, uvedomili si, že aj ony sú toho hodné. V tomto čarovnom okamihu aj Marťania prešli určitou premenou a začali stavať vesmírne lode.

Keď je Venušanka pripravená, objaví sa na scéne Marťan

Keď si žena uvedomí, že si skutočne zaslúži byť milovaná, akoby otvorila dvere mužovi, aby začal dávať. No ak po desiatich rokoch manželstva, v ktorom dávala priveľa, zistí, že si zaslúži viac, má skôr chuť dvere zatvoriť a nedať mužovi ďalšiu šancu. Cíti sa asi takto: “Dala som ti veľa a ty si ma ignoroval. Mal si šancu to napraviť. Zaslúžim si niečo lepšie, už ti neverím. Som príliš unavená, nemám ti čo dať. Nedovolím, aby si mi ďalej ubližoval.”

V takýchto prípadoch som ženy opakovane ubezpečoval, že nemusia dávať viac, ak chcú zlepšiť svoje partnerské vzťahy. Kým muž ignoroval jej potreby, akoby obaja spali. Keď sa žena zobudí a uvedomí si, čo potrebuje, zobudí sa aj muž a chce jej dať viac.

Partner sa preberie z pasívnej letargie a úprimne sa snaží o zmeny, ktoré žena vyžaduje. Keď žena prestane dávať priveľa, lebo si uvedomila svoju cenu, muž vyjde z jaskyne a pustí sa do stavby vesmírnej lode, aby mohol prísť k nej a urobiť ju šťastnou. Možno mu chvíľu potrvá, kým sa naučí dávať viac, ale najdôležitejší krok už urobil – uvedomil si, že ju zanedbával a chce sa zmeniť.

Platí to aj naopak. Keď si muž uvedomí, že je nešťastný a túži mať viac lásky, manželka zrazu otvorí svoje srdce a znova ho začne ľúbiť. Múry odporu sa rúcajú a láska ožije. Môže však trvať nejaký čas, kým sa nahromadené pocity krivdy a urážky postupne zmiernia, ale nie je to nemožné. V 11. kapitole uvádzam jednoduché a praktické techniky, ako liečiť pocity krivdy.

Často sa stáva, že keď sa jeden partner zmení k lepšiemu, zmení sa aj druhý. Táto predvídateľná zhoda patrí k zázrakom života. Keď je žiak pripravený, objaví sa učiteľ. Keď položíme otázku, počujeme odpoveď. Keď sme skutočne pripravení prijímať, dostaneme, po čom túžime. Keď boli Venušanky pripravené prijímať, Marťania boli pripravení dávať.

NAUČTE SA DÁVAŤ

images (2)Muž má najväčší strach z toho, že nie je dosť dobrý alebo dosť schopný. Strach kompenzuje tým, že sa sústreďuje na moc a spôsobilosť. Úspech, výkonnosť a schopnosti sú v jeho živote na prvom mieste. Predtým, ako objavili existenciu Venušaniek, orientovali sa Marťania iba na tieto hodnoty a nestarali sa o nič a o nikoho iného. Muž pôsobí nevšímavo najviac vtedy, keď má strach.

Tak ako sa ženy boja prijímať, muži majú strach dávať. Znamená to pre nich podstúpiť riziko neúspechu, omylu a nesúhlasu. Tieto dôsledky sú pre muža mimoriadne bolestné, lebo v hĺbke duše je mylne presvedčený, že nie je dosť dobrý. Toto presvedčenie sa sformovalo už v detstve a bolo posilňované, vždy keď si myslel, že sa od neho očakáva lepší výkon. Keď si jeho výkony a úspechy nikto nevšímal a neocenil ich, hlboko v podvedomí začalo vznikať presvedčenie, že nie je dosť dobrý.

Toto presvedčenie patrí medzi mužove najslabšie stránky, lebo vyvoláva strach z neúspechu. Muž chce dávať, ale bojí sa zlyhania a preto sa o to radšej nepokúša. Ak má najväčší strach z neschopnosti, je len prirodzené, že sa bude vyhýbať zbytočnému riziku.

Paradoxné je, že keď mužovi na niekom veľmi záleží, strach zo zlyhania sa zväčší a on dáva menej. Aby sa vyhol neúspechu, radšej prestane dávať ľuďom, ktorým by chcel dávať najviac.

Keď muž podľahne neistote, kompenzuje to tým, že sa nestará o nikoho, len o seba. Jeho automatická obranná reakcia je: “Mne je to jedno.” Z tohto dôvodu sa Marťania príliš nestarali o druhých. Keď však dosiahli úspech a moc, konečne si uvedomili, že sú dosť dobrí a dokážu aj dávať. Vtedy objavili Venušanky.

Aj keď Marťania boli vždy dosť dobrí, pocit sebaúcty v nich začal narastať, až keď si dokázali svoje schopnosti. Keď sa Marťania obzreli do minulosti, uvedomili si, že neúspechy potrebovali, aby neskôr dosiahli úspech. Každá chyba pre nich znamenala dôležitú lekciu, ktorá im pomohla dosiahnuť cieľ. Takto zistili, že vždy boli dosť dobrí.

Robiť chyby je ľudské

Keď sa muž učí dávať viac, musí si predovšetkým uvedomiť, že môže robiť chyby, môže byť neúspešný a nemusí na všetko poznať odpoveď.

Spomínam si na príbeh ženy, ktorá sa sťažovala, že jej partner sa nechce viazať v manželstve. Mala dojem, že mu na nej nezáleží tak, ako jej na ňom. Raz náhodou povedala, že je s ním šťastná. Aj keby boli chudobní, chcela by žiť len s ním. Na druhý deň ju muž požiadal o ruku. Potreboval mať istotu, že ho žena pokladá za dosť dobrého a vtedy si uvedomil, ako veľmi mu na nej záleží.

Aj Marťania potrebujú lásku

Tak ako ženy majú pocit, že ich muž odmieta, keď im nevenuje pozornosť, muži vnímajú ako neúspech, keď žena rozpráva o problémoch. Preto je preňho niekedy ťažké počúvať. Muž chce byť hrdina. Keď je ona sklamaná alebo nešťastná, on to pociťuje ako svoj neúspech. Jej trápenie potvrdzuje jeho najväčší strach: nie je dosť dobrý. Veľa žien si dnes neuvedomuje, akí sú muži zraniteľní a ako veľmi potrebujú lásku. Láska v mužovi posilňuje pocit, že je dosť dobrý, aby uspokojil druhých.

Chlapec, ktorý mal to šťastie, že videl svojho otca, ako úspešne uspokojuje matkine potreby, vstupuje ako dospelý muž do vzťahu so vzácnym sebavedomím, lebo vie, že dokáže svojej partnerke vyhovieť. Nebojí sa záväzkov, lebo vie dávať. A uvedomuje si, že keď sa mu to niekedy nepodarí, nie je to dôkaz jeho neschopnosti, a že za svoje úsilie si zaslúži lásku a uznanie. Neodsudzuje sám seba, lebo vie, že nikto nie je dokonalý a že vždy robí, čo je v jeho silách. Dokáže sa ospravedlniť za chyby, lebo očakáva odpustenie, lásku a ocenenie svojho úsilia.

Vie, že mýliť sa je ľudské. Videl svojho otca robiť chyby a nestrácať pritom sebaúctu. Prizeral sa, keď jeho matka s láskou odpúšťala otcovi všetky chyby. Cítil jej dôveru a povzbudenie aj vtedy, keď ju otec sklamal.

Mnohí muži však v detstve nemali takéto vzory. Pre nich je zvládnutie lásky, manželstva a rodiny rovnako ťažké ako lietanie na stíhačke bez tréningu. Takýto “pilot” možno odštartuje, ale celkom určite sa vzápätí zrúti. Ťažko pokračovať v lete, keď vaše lietadlo niekoľkokrát po sebe havarovalo. Alebo ak ste videli havarovať svojho otca. Pri nedostatku kvalitných príručiek o vzťahoch je celkom pochopiteľné, že v nich toľkí muži a ženy zlyhávajú.

John-Gray—Muži-jsou-z-Marsu-a-ženy-z-Venuše