Choroba a projekcia

Okrem choroby je tu i další velký problém, ktorý sa dotýka každého, a to je projekcia, hoci väčšina ľudí to nepovažuje za problém. Projekcia je normálny, psychologický jav, tak ako je normálne ochorieť. Aj bez toho, aby ste vedeli, že vyvíjate projekcie, začnete nieko­ho milovať, či nenávidieť, alebo začínate projektovať negatívny, či pozi­tívny materiál na iného človeka.

Projekcia je tak mocná, že môžete ochorieť z niekoho negatívnej projekcie. A naopak, pozitívna projekcia vás môže pozdvihnúťa spôsobiť, ite sa cítite lepšie. Jung hovoril o projekcii ako o cite vyvolanom niekým druhým, alebo o dostávaní sa do afektu ku druhému, keď na neho myslíme. Ako už viete, ľudia môžu projektovať hocičo, čoho si nie sú v sebe vedomí, na niekoho druhého. Môžme projektovať našu vlastnú múdrosť, našu hlúposť, náš nedostatok citov, našu toleranciu, náš egoizmus, náš dôvtip a pod.

Najzávažnejšou vlastnosťou projekcie je, že je veľmi ťažké ju stiahnuť. Mnohé projekcie negatívnej kvality trvajú roky a roky, aj medzi psy­chológmi, ktorých profesiou je odhaľovať tieto projekcie a integrovať ich upiiť do osobnosti. Je takmer nemožné rozpoznať projekcie v nás samých.

Niektoré projekcie môžu byť po velkej práci stiahnuté, ale často je nevyhnutné ich prežiť, dať sa do boja s osobou, na ktorú niečo projektujeme. Viete si však iste predstaviť, že tento boj dopadne lepšie, ak ste schopný vidieť  protivníka v sebe samom. Ak ste však v boji na život a na smrť, alebo ak ste obeťou vojny, máme do činenia s vonkajšou realitou a o   projekcii hovoríme len sekundárne.

Sny zrkadlia stav tela

Jednou z príčin prečo je tak ťažké integrovať projekcie, je ich časté spojenie so životom tela. Tento objav dostáva svoj plný zmysel ak sa zastavíte a spomeniete si, že sny sú zrkadlové predstavy toho, čo sa deje v tele, a projekcie sa tiež nachádzajú v snoch. Projekcie sú preto často premiešané s ochorením. Pomyslite si na niekoho, koho nemáte rád. Je pravdepodobne pre vás v niektorom smere nebezpečný, nechceli by ste, aby vás tak vyvádzal z miery. Nemá vás rád, nepodporí vás, je príliš obmedzujúci, krutý, negativistický a pod. Táto negatívna osoba, či lepšie povedané negatívna projekcia, sa normálne mení na negatívny spôsob, akým budete zachádzať s niektorými aspektami seba.

Šamani a medicinmani to nevedomky spoznali už pradávno. To je dôvodom, že všade na svete, v Číne, Indii, Afrike, Južnej Amerike a Aljaške je najrozšírenejšou a prevažujúcou teóriou choroby, že ochoriete preto, že nejaký váš nepriateľ pôsobí proti vám čiernou mágiou. Dnes, vďaka pokroku modernej psychológie vieme, že naši nepriatelia môžu byť veľmi škodliví, ale tiež, že existujú i v nás samých.

Obraz projekcie

Spôsob, akým je ochorenie priamo spojené sa takýmito negatívnymi vnútornými postavami, môžeme vidieť na nasledujúcom prípade. Navštívil ma muž s veľmi rozsiahlou strumou, ktorým bol nádor na hrdle okolo štítnej žľazy. Tento muž mal úplne hroznú projekciu na svojho otca. Napriek rokom stráveným v analýze u rôznych terapeutov, stále prežíva veľmi búrlivé negatívne city k starému pánovi. Pokladal ho za chladného, dogmatického a tvrdého človeka. Prežíval to tak, že jeho otec chce všetko kontrolovať. Pacient mi však povedal, že ma nenavštívil pre problémy s otcom, ale pre svoj rozsiahly tumor, ktorý ho ohrozuje a on sa veľmi bojí chirurgie. Ukázal mi svoj obrovský nádor na krku.

“A ako to cítite?” spýtal som sa. “Och, necítim tam žiadnu bolesť,” povedal. “Nerozmýšlam veľmi o svojom tele. Aby som bol k vám úprimný, nemyslím si, že práca s telom je pre mňa vhodná. Je mi to cudzie a znervózňuje ma to.” Súhlasil som “Dobre, budeme robiť, čo chcete vy sám.”

“Ale ja neviem, čo mám robiť, všetko čo viem, je, že som zúfalý. Môžte mi pomôcť, prosím? Ja som hovoril o svojom prekliatom otcovi v rámci analýzy asi 10 rokov a nemám záujem v tom pokračovať. Viem o ňom všetko a stále ho nenávidím.” Pri poslednej vete sa tvrdo udrel rukami do kolien. “Nenávidím ho.” Znovu sa tresol rukou po kolene a kričal “Amy, ja ho úplne nenávidím, nenávidím ho, nenávidím.” Pokračoval v búchaní do svojho úbohého kolena.

Mám úplne vybavenie pre tento druh reakcií » hneď ma napadlo, že boxovací mech by bol pre neho najlepší. “O.K., tu je môj boxovací mech,” povedal som mu., “Čo tým myslíte, že tu je váš ixovací mech?” spýtal sa.

Navrhol som mu: “Poďme ďalej, nenáviďte svojho otca, nenáviďte ho viac, poďte a udrite ho skutočne tvrdo, robte čo robíte, ale s väčším uvedomením.” Prišiel k boxovaciemu mechu, trieskal a búchal do neho kričal “Nenávidím ťa, nenávidím ťa.” Bolo to nekonečné. Vyrazil dieru do mecha, ruka mu prešla úplne cez mech a stále pokračoval v bití. Kričal už hlasne, že po desiatich minútach zachrípol. Aj potom pokračoval, aj kaď už len šeptom, “nenávidím ťa, nenávidím ťa”. Dýchal hlboko a chrapľavo, celé telo sa mu zmietalo nenávisťou. Konečne som sa ho spýtal, či už nechce prestať, pretože mal už takmer zničený hlas.

“Nie,” šepkal. Plakal a vzlykal a kričal, až kým nedospel k náhľadu. Sadol si pokojne na podlahu a povedal “Bože, bol to môj otec, kto mi bránil v kriku a udieraní!”

Čo sa stalo v tomto prípade?

Otec tohto muža bol kontrolujúci, tvrdý a patriarchálny. Otec, jeho vnútorný otec bol kontrolou. Jeho otec bol symbolom spôsobu, ako zaobchádzať s vlastnými problémami. Strávil príliš veľa času rozmýšľaním, analyzovaním a ho­vorením o probléme s otcom a pritom všetkom bol stále kontrolujúcim otcom sám sebe. Kontroloval svoje základné procesy, ktorými boli hnev, krik a udieranie. Inými slovami, pracoval na svojom otcovskom kom­plexe, tak ako by to chcel jeho otec!

Keď ma tento muž prišiel navštíviť po prvýkrát, jeho hlas bol veľmi tichý a bojazlivý. Mal málo energie, vyzeral choro a depresívne. Všetka jeho energia bola spútaná jeho otcom v hrdle. Pri kriku a nariekaní, dostal von zo seba svoj hnev a úbohosť a zabil tak dve muchy jednou ranou. Bol schopný nechať bežať svoje procesy správnym smerom a bol schopný uvoľniť energiu v jeho hrdle. Pochopil, že jeho otec je niečím v ňom samom, čo ho kontroluje, ale paradoxne jedinou cestou ako to dosiahnuť, bolo naučiť na vlastnom tele, čo to znamená stratiť kontrolu.

Pre mňa je zaujímavé ako problém s hrdlom u tohto človeka, mu umožnil uvedomiť si viac svoj hlas, hrdelné centrum vedomia. Práve tak, ako psychika má svoj individuačný proces, tak aby človek mohol poznať rôzne časti svojho Ja, tak aj telo chce individuovať a odhaliť všetky svoje možnosti. Telo má mnoho centier a bodov uvedomenia. Vaše telo používa projekcie a psychologické problémy na povzbudenie odhaľova­nia jeho rôznych častí. Žalúdočné problémy zlepšujú uvedomenie žalúdočnej oblasti, ťažkosti so šijou prinášajú uvedomenie vzťahu hlavy a tela, a srdcové problémy môžu často viesť k uvedomeniu si vlastných citov.

Základné psychologické charakteristiky, ako negatívny otcovský, alebo materský komplex, sa pomaly rokmi transformujú a využívajú rôzne telesné centrá. Jedna fáza života ťa naučí niečo o tvojich nohách, potom môžeš stráviť roky prácou na chrbte, zdanlivo s rovnakým psy­chologickým komplexom. Podobne chronické telesné problémy môžu byť spojené s rôznymi psychologickými problémami, takže v jednom období sa materský komplex môže nachádzať vo vašom žalúdku, kým v inom sa tam objaví otec. Táto mnohorakosť psychologických obrazov, ktoré sú spojené s jedným, alebo viacerými telesnými centrami, robí všetky jednodimenzionálne, psychosomatické štúdie, ktoré sa pokúšajú odhaliť ako správanie vytvára konkrétne symptómy, neužitočnými. Všetko, čo môžeme zatiaľ povedať je, že ak sa skutočne dostaneme ku zdrojom procesu, potom môžu byť projekcie integrované a zážitok choroby sa radikálne mení.

Proces liečenia projekcie

Ak veríte, že vás procesová práca môže vyliečiť, prichádzate ku chúlostivému problému. Spomeniete si, že som v predchádzajúcich kapi­tolách hovoril o procese v kontraste so stavmi. Liečenie a choroby sú železničné stanice na železničnej trati. Na zástavkách môžete vystúpiť, alebo sa môžete vrátiť späť do vlaku. Pre mňa a pre vašu životnú energiu, sú liečenie a choroby len stavmi. Ak robíte procesovú prácu, potom sa zaujímate o celkový životný proces, to znamená, že sa nezaujímate len o jednu železničnú stanicu. Chcete ísť po celej trati. Váš proces vám môže priniesť časom všetko, čo potrebujete. Ak sa naučíte sledovať svoj proces, bez zamerania sa len na jednu stanicu, alebo ciel potom sa stávate individuovanou osobnosťou. Váš život sa stáva bohatším, naučíte sa redukovať svoje projekcie a integrujete vaše bolesti.

Ďalšou zaujímavou myšlienkou, ktorú by sme mali teraz predostrieť je, že projekcia sama je proces. Nerobí dobre jednoducho povedať, že máte negatívny otcovský komplex. To je len vlaková stanica. Budete na tom lepšie, keď nastúpite do vlaku, vojdete do svojho citu a potom neskoršie vystúpite na stanici nazvanej Vhľad. Najprv by ste mali spustiť nenávisť otca a potom ju môžete ukončiť, byť trochu ako on, schopný analyzovať všetko chladne a intelektuálne. Proces vás prevedie od afektu ku vhľadu, ale ak sa pokúsite dosiahnuť stanicu nazvanú Vhľad bez toho, by ste prešli cez mesto nazvané Cit, nikdy nedosiahnete svoj zámer. Muž, s ktorým sme práve pracovali, sa pokúsil dosiahnuť vhľad bez toho, aby prešiel nevyhnutným telesným afektom a desať rokov si nikto neporadil s jeho procesom. V praxi vídavam ľudí na všetkých možných bodoch medzi citom a vhľadom. Niektorí uviaznu v citoch, iní strávia príliš veľa u vo vhľade. Len málokto sa zúčastňuje výletu bez ohladu na to tam smeruje.

Najväčší problém, s ktorým sa stretávam je, že ľudia nevedia pracovať svojimi pocitmi. Jeden z milióna matiek či otcov povie svojmu dieťaťu povedz mi, aké máš pocity v žalúdku, nohách, kĺboch? Porozprávaj mi o tvojej bolesti hlavy.” Naopak, celá naša kukltúra je proti pocitu velkej bolesti. Ľudia sa nenaučili ľúbiť samých seba a mali by sa to naučiť a vytvárať rôznorodé vzťahy k ich vlastným telám. Je dôležité akceptovať ju, sadnúť si s ňou a precítiť ju. Mnohé negatívne projekcie pramenia bloku kanálov, z nevedomia pocitov a proprioceptívneho života. Pozitívna projekcia na niekoho môže byť práve tak nebezpečná, ako negatívna. Všetky telesné prežívania sa neustále projektujú navonok. To to neznamená, že ste pozitívny milovník samého seba.

Reálna projekcia

V skutočnosti je relativna projekcia ešte ťažšie integrovateľná ako negatívna, pretože je tak príjemná. Ale pre vás je v tom niečo ochudobňujúce a preto, psy­chologicky povedané, je to práve tak nebezpečné.Tento nedostatok vzťahu ku vlastným telám robí ľudí veľmi váhavých, hanblivých pri práci s telom. Mal som raz pacienta, ktorý umieral na rakovinu a bol v agónii. Mal nádory po celom tele, ale nehovoril o tom. Prišiel som do jeho nemocničnej izby a jedinou vecou, ktorú chcel, bol rozhovor o jeho žene.

“Moja žena, Amy,” žaloval sa, “je tak chladná, nikdy ma nebozkáva, nikdy ma nedrží za ruku a je stále unavená. Je to decentná a inteligentná žena, ale vôbec nie je nežná.” Mal som možnosť poznať túto ženu a nebolo celkom pravdou, čo o nej tvrdil. Vedel som, že by mohla byť nežnou a starostlivou manželkou. Videl som, že je to ich vzťah, ktorý je problémom. Dôležité však bolo, že to tak cítil, aj keď to nebola pravda. Pre mňa je významné zistiť, čo projektuje na ňu a ako s tým zaobchádzať.

“Čo mám urobiť?” spýtal sa ma. Práve sme mali intenzívny rozhovor o práci s telom a tak som povedal: “Prečo by ste nebol viac starostlivý k sebe? Ak vaša manželka nie je dosť starostlivá, tak prečo sa nevenovať viac sebe samému?” “Ale čo mám robiť?” spýtal sa prekvapene. “Ako som povedal starajte sa viac o seba. Nemám preto žiadne predpisy. Každý je iný.” Ale on trval na svojom “Čo to znamená byť viac starostlivý a venovať sa viac sebe?”

“No dobre, tak čo chcete vy od vašej manželky?” spýtal som sa. “Chcel by som si položiť jej ruku na plecia a jej hlavu na moju hruď,” odpovedal. “O.K., pokračujte a popíšte mi každý detail.” “Je to zábavné,” povedal, keď sa ponoril do svojej predstavy, “jej hlava je na mojej hrudi, jej ramená na mojich pleciach, a pri tom vôbec nemyslím na sex. Len načúvam jej dýchaniu.”

“Potom poďme spolu počúvať vaše dýchanie, môžme?” spýtal som sa. Bol veľmi váhavý. Bol to 65-ročný švajčiarsky gentleman a načúvanie jeho dýchania mu bolo tak trapné, ako nosenie smokingu pre 17-ročného hippieho. Ale vedel, že skoro zomrie a zomierajúci ľudia majú vždy sklon skúsiť niečo nové. Počúvali sme jeho dýchanie a potom som ho požiadal, aby ho zosilnil. Robil hlbšie, hlasnejšie zvuky asi 20 minút. Hlboké dýchanie mu spôsobilo hyperventiláciu a po chvíli sa rozosmial a pove­dal: “Oh, prečo som to nerobil nikdy predtým. Cítim sa ako opitý… Neviem, čo sa stalo s mojou bolesťou.”

“Akou bolesťou?” spýtal som sa udivene. “Všetky moje nádory… všetka bolesť odišla…” povedal. Pokračoval v dýchaní ešte ďalších 20 minút, a ja som zatiaľ zosilňoval jeho telesné pohyby. “Pozorujte svoje plecia, pokým sedíte, pozorujte rytmus svojich pliec,” povedal som.

Potom hovorí: “Práve mám fantastickú predstavu. Idem do vesmíru a je tam nádherne. Čo budem robiť ďalej?” Keď pracujete so svojím telom, zosilňujete proprioceptf vnemu, či telesné uvedomenie. Ak v tom pokračujete tak pätnásť minút, často zmeníte kanály, z proprioceptívneho k vizuál­nym predstavám a začínate fantazírovať. Predstavy s prekvapujúcimi fantáziami, ktoré vás zasiahnu citovo i telesne. Je to obraz telesného zážitku. Podobne, ak sa prinútite chvíľu meditovať nad snom, či obrazom, môžete to pocítiť vo svojom tele.

Po tejto predstave pacient začal driemať a sníval, že sedí v kruhu. V tomto kruhu bol vždy jeden muž na každú ženu. Žena, muž, žena, muž sedeli spolu. Muž a žena naproti sebe sa mohli spolu milovať, ale môj pacient videl medzi svojím penisom a vagínou ženy kus dreva, ktorý mal odstrániť. To bol koniec jeho sna. Spýtal som sa ho, čo asociuje s tým drevom. Odpovedal “Drevo, hlupák, sprostý.” Potom objasnil, že bol rôzne obmedzený v postoji ku vlastnému telu. Vynesenie telesných problémov a väčšie uvedomenie tela znamená tiež priviesť ho do kontaktu s tým, čo Jung nazýva anima, žena vo vnútri muža. Symbolizuje tu vlastný citový život a jeho schopnosť zaznamenávať a cítiť telesno. Pracovali sme potom s jeho telom ešte ďalej, prenikal bližšie k nemu a potom aj ku svojej žene. Ich vzťah sa omnoho zlepšil. Využil svoj tumor vývoj a stal sa viac citlivý a starostlivý voči sebe. Koniec jeho života bol bohatý a v zhode s jedným jeho snom zomrel ako individualizovaný človek.

Úspešnosť práce s telom závisí úplne na pacientovi.

Sú ľudia, ktorí sú kinestetické typy. Majú sklon prejavovať sa navonok v správaní, ako muž, ktorý udieral do mechu. Majú procesy, ktoré sa prejavujú v telesných pohyboch navonok, extravertovane, dramaticky. Pre iných ľudí, sú takéto akcie celkom chybné a ak ich požiadate, aby ich robili, môžu z toho ochorieť. Pacient s tumormi po tele bol veľmi introvertovaný, nikdy neprejavoval predo mnou veľa zo svojich citov. Sedel som s ním asi štyridsať minút, dýchali sme spolu, pozoroval som ho. Mohol som vidieť, že to je pre neho ten správny proces, prežívať len vnútorne. Muž so strumou sa naproti tomu potreboval prejaviť viac útočne a navonok. Mnohí terapeuti veria, že sa môže dramatizovať a prejaviť v správaní navonok všetko, ale ako sme práve videli, nie je to správne vždy a závisí to na procese indivídua.

Projekcie sú psychosomatické javy, ktoré vyžadujú, aby ako psy­chologický vzhlad, tak aj somatické uvedomenie, boli prepracované, stiahnuté a integrované. Žiadajú uvedomenie propriocepcie, rovnako ako kinestézie, a nemôžu byť stiahnuté, pokým sa nevybudujú dosiaľ neznáme a nevyužité kanály.

Z knihy Telo a sny Arnold Mindell