imagesHmota – to je východiskový bod našej evolúcie. Vedomie, uzavreté v Hmote, sa vyslobodzuje a čím viac sa oddeľuje od Hmoty, tým viac si vracia svoju suverenitu, potvrdzuje svoju nezávislosť. To je prvý krok (no nie posledný, ako uvidíme). My sa nachádzame v absolútnej závislosti na potrebách tela – aby sme prežili, a na jeho orgánoch – aby sme vnímali svet. Právom sa pýšime našimi strojmi, no keď náš vlastný stroj trpí ľahkou bolesťou hlavy, všetko okolo nás sa rúca. A keď nám naše telegrafy, telefóny a televízory vypovedia službu, nie sme schopní dozvedieť sa, čo sa robí za susednými dverami.

Naše videnie nesiaha ďalej ako na koniec ulice. My sme hypercivilizované bytosti, ale čo sa týka nášho fyzického stavu, nie sme na tom lepšie, ako jaskynný človek. Zrejme naše stroje nie sú symbolom nadvlády, ale symbolom strašnej bezmocnosti. Vinu na tom majú tak materialisti, ktorí neveria v silu vnútorného ducha, ako aj nasledovatelia duchovných učení, ktorí neveria v reálnosť hmoty, jednako táto bezmocnosť nie je nenapraviteľná, pretože jej základom je naše presvedčenie o vlastnej bezmocnosti.

Niečím pripomíname človeka, ktorý zdedil od predkov pár barlí a prestal veriť svojim vlastným nohám. Hlavné je, aby sme verili vo svoje vlastné vedomie, pretože má nielen nohy, ale aj stovky očí, rúk, ba dokonca krídla. V samom procese našej evolúcie vedomie pohrúžené do Hmoty si zvyklo byť závislým na niektorých vonkajších orgánoch a anténach — tykadlách, ktoré vnímajú svet. Ale pretože sme ich dostali skôr, než sme si uvedomili, že majú pána, chováme sa ako deti, ktoré dospeli k záveru, že antény vytvárajú pána, že bez antén pán nemôže jestvovať, nemôže vnímať svet. Toto je však ilúzia.

Naša závislosť na pocitoch je len návyk, aj keď sa vytváral tisícročia, nie je potrebnejší, ako kamenné nástroje kamenného človeka. Rozum môže – a bolo by to preň prirodzené – keby sme ho mohli presvedčiť, aby sa oslobodil od panstva hmoty nad sebou, s ktorým by súhlasil – bezprostredne získať vedomosti, ktoré mu poskytnú objekty pocitov bez pomoci zmyslových orgánov. Možno vidieť a cítiť cez kontinenty tak, ako keby vzdialenosti neexistovali, pretože vzdialenosť predstavuje prekážku len pre telo a jeho orgány, nie však pre vedomie, ktoré sa môže dostať za sekundu tam kam chce, za podmienky, že sa naučilo rozširovať: určite jestvuje iný, jasnejší priestor, kde v jedinom záblesku všetko súčasne spolunažíva.

Možno tu čitateľ očakáva nejaký “recept” jasnovidectva a všadeprítomnosti, ale vo všetkých receptoch je niečo mechanické a preto ich máme radi. V skutočnosti hathajoga môže byť veľmi efektívna, rovnako ako iné druhy jogínskych cvičení, napríklad také, ako koncentrácia na horiacu sviečku (trataka), dodržiavanie rôznych “zaručených” diét, metodické dychové cvičenia, včítane cvičení zadržania dychu (pranajama). Všetko je užitočné, všetko môže byť užitočné. Ale všetky tieto cvičenia vyžadujú mnoho času a ich možnosti sú obmedzené; okrem toho účinnosť týchto cvičení sa stáva pochybná, niekedy môžu byť aj nebezpečné, ak ich praktizujú ľudia nedostatočne pripravení, alebo neočistení. Nestačí vidieť, musíme aj chápať to, čo vidíme. V praxi naše putovanie bude prebiehať omnoho ľahšie ak pochopíme, že práve vedomie využíva všetky tieto metódy a cvičenia a koná ich prostredníctvom.

Preto, ak sa obrátime priamo na vedomie, vystihneme to hlavné a budeme mať ešte tu výhodu, že vedomie nás nepodvedie. Dokonca keby všetok pracovný materiál vedomia pozostával len z jedného kúska neopracovaného dreva, vedomie by ho zmenilo na čarovnú paličku a zásluhu by na tom nemal ani kúsok dreva, ani použitá metóda. Pre vedomie nejestvujú hranice. Celá história evolúcie vedomia v hmote to potvrdzuje. Pre integrálneho hľadajúceho práca s telom prirodzene nasleduje za prácou s rozumom a vitálnym. Opisujeme rozličné úrovne bytosti postupne jednu za druhou, ale oni napredujú spoločne a akýkoľvek úspech, akýkoľvek objav na ľubovoľnej úrovni sa prejaví na všetkých ostatných úrovniach.

Keď pracujeme na stanovení mentálneho mlčania, zistíme, že treba uspokojiť nie jednu, ale dve mentálne úrovne: mysliaci rozum, ktorý zabezpečuje obyčajný proces našich úvah a vitálny rozum, ktorý zdôvodňuje našu žiadostivosť, pocity a impulzy. Okrem nich jestvuje aj fyzický rozum, ktorý spôsobuje oveľa viac starostí a skrotenie ktorého je hlavnou podmienkou vlády nad fyzickým presne tak, ako ovládnutie mysliaceho a vitálneho rozumu je hlavnou podmienkou vlády nad vitálnym a mentálnym. Vzniká dojem, že rozum je obetným baránkom v integrálnej joge: prenasledujeme ho všade. Musíme mu však dať, čo je jeho za to, že bol naším hlavným pomocníkom v procese evolúcie a pre mnohých doteraz zostáva nezastupiteľným nástrojom, ale všetci pomocníci, aj keby mali božský status, sa v konečnom dôsledku stávajú prekážkou na našej ceste, pretože ich cieľ je pomôcť nám urobiť jeden krok, ale my musíme urobiť mnoho krokov a dosiahnuť mnoho právd.

Ak dokážeme rozšíriť tento princíp na celý systém našich hodnôt bez výnimky ideálu, ktorým sa v danom momente oduševňujeme, rýchlo budeme napredovať po ceste evolúcie. Fyzický rozum, najtupší zo všetkých možných, je rudimentom, ktorý sa zachoval z obdobia prvého objavenia Rozumu v Hmote. Je to mikroskopický rozum, tvrdohlavý, zastrašený, obmedzený a konzervatívny (v tom bolo jeho poslanie v evolúcii), rozum, ktorý nás núti desaťkrát skontrolovať, či sme zatvorili dvere, hoci určite vieme, že sme to urobili, spanikuje sa pri najmenšom škrabanci a veští najstrašnejšie choroby, keď v organizme len niečo nie je ako má byť. Všetko nové prijíma skepticky a keď má niečo zmeniť na svojej rutine, vymyslí množstvo komplikácií. Neustále opakuje v našom vnútri jedno a to isté, ako večne šomravá stará dievka.

Všetci sa s ním skôr — neskôr oboznámime a nadávame mu za ťažkosti, ktoré prináša. On však ďalej v nás existuje, vytvára akési pritlmené pozadie a neustále si hundre svoje. Len hluk každodenného zhonu nám bráni počuť ho. Keď sme uspokojili mysliaci a vitálny rozum, môžeme odstrániť jeho prítomnosť a uvidíme, aký je neodbytný. Nemôžeme s ním rozumne komunikovať, pretože je hlúpy. A predsa to budeme musieť urobiť, pretože tak, ako rozmýšľajúci rozum prekáža rozšíreniu nášho mentálneho vedomia, tak isto vitálny rozum prekáža univerzalizácii nášho vitálneho vedomia. Rovnako aj fyzický rozum stavia masívny múr na ceste rozšírenia nášho fyzického vedomia, ktoré je základom každej vlády nad fyzickým.

Okrem toho fyzický rozum všetko, čo k nám prichádza, skresľuje (pri komunikácii s ľuďmi a vonkajším svetom ako takým) a priťahuje všetky možné nešťastia. Často zabúdame na to, že len čo myslíme na niečo, alebo na niekoho, v tom momente vstúpime s ním do kontaktu (najčastejšie nevedomky). Ako so všetkými vibráciami, z ktorých pozostáva predmet alebo človek, tak so všetkými následkami, ktoré prinášajú tieto vibrácie. A pretože fyzický rozum sa večne niečoho bojí, neustále vykresľuje pred nami najstrašnejšie možnosti, privádza nás tým do styku s nimi. Vždy očakáva najhoršie. Tento elán nemá veľký význam v obyčajnom živote, kedy sa činnosť fyzického rozumu stráca vo všeobecnom zhone a my sme chránení samotným nedostatkom citlivosti, ale keď systematicky pracujeme na vytvorení priezračnosti vo svojom vnútri a na zosilnení našej citlivosti, skreslenia fyzického rozumu sa môžu stať vážnou prekážkou na našej ceste.

Mentálna, vitálna a fyzická priezračnosť – to je kľúč k dvojakej nezávislosti. Po prvé, k nezávislosti od pocitov, pretože vedomie-sila už nie je rozptýlená po všetkých rovinách našej bytosti, ale je spojená do lúča, ktorý možno riadiť podľa želania. Môžeme ho odpojiť do akéhokoľvek bodu – od chladu, hladu, bolesti atď. Po druhé – k nezávislosti od zmyslových orgánov. Pretože vedomie – sila je teraz oslobodená a nie je pohrúžená do našej mentálnej, vitálnej a fyzickej činnosti, môže sa rozšíriť za rámec telesnej štruktúry a môže sa dostať do kontaktu s predmetmi, bytosťami a vzdialenými udalosťami prostredníctvom vnútornej projekcie. (Vedomie sa nepohybuje, nachádza sa vnútri, ale z tohto svojho “bydliska” sa môže premietať na akýkoľvek predmet, udalosť alebo človeka na svete, pretože svet je vnútri nás a nie mimo nás, ako si myslíme). Obyčajne na to, aby sme videli na vzdialenosť v priestore alebo čase, aby sme sa oslobodili od pocitov, ktoré prichádzajú zvonku, musíme sa dostať do stavu spánku alebo hypnózy, ale tieto primitívne a neohrabané metódy vôbec nie sú potrebné, keď vznikne mentálne mlčanie a v nás vznikne schopnosť ovládať naše vedomie. Vedomie – to je jediný orgán, ktorý cíti, vidí a počuje. Spánok a hypnóza, to sú prostriedky, hoci najelementárnejšie, na to, aby sme sa zbavili pláštika povrchného rozumu. Je to celkom pochopiteľné; pokiaľ v nás vládne šum našich želaní a obáv, môžeme vidieť a počuť len nekonečné subjektívne interpretácie a odrazy týchto želaní a obáv.

Tak, ako sa uspokojený rozum a vitálne stávajú všeobecnými (univerzálnymi), tak aj prečistené fyzické sa svojvoľne, prirodzene stáva univerzálnym. Naši väzni – to sme my sami a za bránami väzenia nás čaká svet v celej svojej šírke. Musíme len súhlasiť s rozbitím okov našich tesných konštrukcií. K schopnosti vedomia rozširovať sa treba ešte pridať schopnosť skoncentrovať sa, aby sa rozšírené vedomie mohlo pokojne a mlčky sústrediť na žiadaný objekt a stať sa tým objektom. Koncentrácia a rozšírenie – to je prirodzený dôsledok vnútornej mlčanlivosti. V tomto vnútornom tichu vedomie vidí.

Z ukážka knihy Putovanie vedomia ŠRÍ AUROBINDO