Nestačí len čítať knihy a parafrázovať autorov, ale hľadať v nich aj hlbší význam pre vlastné pochopenie a to, ako sa s tým stotožnujeme my sami a čo nám to prináša. Vedomie je kolektívne, takže sa k rovnakým pravdám a učeniam dostáveme viacerí, ak sa nachádzame v tých istých rovinách vedomia.
Čím bližšie sme ku svetlu a stávame sa duševnou bytosťou v tele, tým viac si uvedomujeme, že myšlienky, ktore tvorí naša myseľ, nie sme už my…pozorujeme ich, ale už sa s nimi nestotužňujeme, nedotýkajú sa nás. Uvedomujeme si ich, ale vnímame sa ako súčasť inej časti(rola pozorovateľa)..odpútavame sa od predstavy, že nie sme takí, aký je obsah našej mysli.
Ak pozorujeme svoju myseľ, vidíme rôzne myšlienky, ktoré začneme analyzovať a zaplietať sa do nich, lamentovať… sme lapený v ich sieti. Je to ako prísť do miestnosti, kde je neporiadok a začať všetko upratovať a dávať na svoje miesto, ktoré nám vyhovuje. Presne takto to funguje aj s myšlienkami…snažíme sa ich utriediť podľa našich predstav. Jednoduchšie je opustiť túto časť mysli, časť programu, ktorý nás núti hrať jeho hru.
Programy budú stále, ale už sa nás nebudú dotýkať. Tým, že prestávame časom venovať pozornosť obsahu mysle, tak myseľ utíchne. Dôležité je naučiť sa koncentrovať, byť v tichu, v prítomnosti seba samého.
Vnímaním seba samého budú prichádzať vnemy z duše, z vyššej časti nás samých, ktoré nás povedú cestou k pravde, tou správnou cestou ako byť vedomou duševnou bytosťou v tele a k stavu Osvietenia. Všetko je to proces, ktorý chce postupnosť a ku ktorému smeruje každá duša, aj keď ciest je mnoho. No ak duša si začne uvedomovať zámer, cestu nájde. ♥
Cestou k sebe…anitraM
Cestou k sebe... 