Psychosomatika je krásna vec. Stačí, ak vám človek spomenie, aké má zdravotné problémy, tak môžeme na ňom vidieť, čo odmieta, aké má postoje a že emočne sa ubíja a uzatvára. Každý v sebe niečo rieši, aspoň z času na čas, ale niekto neustále. Dnes som si vypočula príbeh jedného vzťahu, kde jeden je hypochonder a druhý pre neho trpí a má iné ochorenie. No krásne to do seba zapadá. Určite ste sa aj vy vo svojom okolí stretli s takýmto človekom, ktorý má neustále nejaké zdravotné problémy a už popredu vie, čo všetko určite má… je to veru ťažké. No hlavne, ak má taký človek ťažký prejav hypochondrie.
Cestou vlakom som rozmýšľala, čo takého človeka k tomu vedie a pospájali sa mi súvislosti od známych z rozhovorov, ako aj oni si vymýšľali ochorenia, len aby ich človek ľutoval a prejavoval väčší záujem a venoval im čas.
S určitým percentom osobnosti sa rodíme, ak sme boli silný jedinec , tak takú osobnosť si udržujeme a pokračujeme v pretváraní podľa nášho zmýšľania. No, ak sme boli slabým článkom v rode, tak sa naša osobnosť prejaví aj v tomto živote a pokrivené detstvo nás podkopáva ešte nižšie. Nie je to za trest, ale učí nás to byť silnejšími a dokázať za seba bojovať. Postaviť sa niečomu , čo sami nechceme. Vzťahy v rodine sú rôzne, niekde sú obaja milujúci rodičia, niekde len matka a otec je krutý, alebo opačne, či nefunguje prejav lásky, skorej strach a utrpenie.
Ak človek, ktorý nepozná lásku rodičov a vníma, že jeho súrodenec je v očiach rodičov tým lepším a na neho len kričia, bijú ho, či opovrhujú ním, tak sa uzaviera. K tomu jeho krehká osobnosť a on sám v sebe silno bojuje proti sebe. V hlave odmietavé myšlienky na život a buď začne chorľavieť a uvedomovať si, že v tomto stave sa o neho boja a venujú mu pozornosť, alebo sám si začne namýšľať ochorenia, len pri vneme bolesti, aby na seba upozornil. Deti zvyknú na seba upozorňovať, ak vnímajú nespokojnosť, či už doma, alebo v kolektíve.
Sami viete, koľko problémov vyvolá stres, úzkosť, a strach, či rôzne fóbie. Ak má hypochonder aj labilnú psychiku, láme ho každé ochorenie, no klinicky môže byť zdravý. Bohužiaľ viem z osobnej skúsenosti , ako človek môže mať príznaky istého ochorenia len tým, že si ich vsugeroval, ale lekári mu ju nepotvrdili. No v mojom prípade ma aj na ňu liečili najsilnejšími antireumatikami, až som to sama stopla uvedomením si, že ako som sugestívna a žiadne také ochorenie nemám, lebo ani lekári to potvrdili. Ochorenie sa uvoľnilo a prestali aj príznaky, no zároveň som veľa pochopila.
Sila mysle je naozaj úžasná. Ak je človek silno sugestívny, tak určité slová v ňom začnú vyvolávať príznaky, ktoré silno vníma a už hľadá, čo za tým je. Chytá sa každého slova, ktoré vedia zosilniť príznaky ochorenia a už má čo riešiť.
Takýto človek o sebe stále pochybuje, má strach, že ho okolie vníma ako bezcenného, či zbytočného. Ochorenie mu prináša istú úľavu, lebo sa mu venuje pozornosť. Uvedomenie si tohto všetkého je cesta von..to ako manipuluje s ľuďmi, len preto, že si neváži seba samého a chýba mu láska, ktorú si vyžaduje z okolia . Potrebuje sa naučiť prijať seba samého a prevziať za seba zodpovednosť. Naučiť sa odolávať strachom a začať vnímať seba inak, učiť sa láske..prijímať ju, ale aj dávať. Ak človek chce, cestu nájde, ale musí chcieť. Viem, že sa to nedá zvládnuť za mesiac, ale sami si tvoríme svoj život a je na nás, aký ho chceme. Každá roľa nás niečomu učí, no nie vždy to hneď vidíme a vieme pochopiť.
Včera som povedala jednu múdrosť neterke, ktorá tvrdila, že by bola radšej chalanom ako byť dievča.
„Buď rada, že si dievča, prežila si veľa mužských životov, ale teraz máš ženskú roľu, ktorá ťa učí vnímať jemnosť a krásu stvoreného a aby si sa ju naučila aj s láskou prejavovať. Tiež som prežila veľa mužských životov, čo ma aj životom ženie vpred a teraz som žena a učím sa pomocou duše tvoriť, vnímať krásnu, jemnosť, lásku a som za to vďačná.“
Nech vás sila ducha sprevádza cestou srdca k poznaniu seba samého a skutočnosti .
♥anitraM
Cestou k sebe... 