Dívajte sa vyššie…

Všimli ste si, akým smerom sa dívate, ak niekam idete? Či hlavu viac skláňate k zemi alebo pozeráte pred seba a znova k zemi? Občas pozriete hore a znova k zemi ponorený vo svojich myšlienkach a hrách nášho ega, aby nezapadlo náhodou do zabudnutia, len aby sme mu venovali pozornosť a stále v nás mohlo vyvolávať strachy, či nadradenosť a robiť z nás velikána alebo úplne maličkú postavičku podľa svojich predstáv.

Preto je dobré byť pozorovateľom seba samého.

Nedávno mi jedna múdra duša, ktorá sa duchovnu venuje už roky povedala, že sa snaží byť v tichu a nič nerobiť, len aby mohla prijímať informácie. Choroba ju obmedzila od fyzického pohybu a svoje telo berie ako záťaž, no povzniesla sa a žije duchovným stavom . Každý máme na výber a ona si vybrala to svoje.

Pre mňa z jej životného príbehu prišlo len súznenie, že tiež sa snažím utíšiť myseľ, nenechať myšlienky ovládať moje vnímanie, pretože so stavom pokoja a vnímania seba samého prichádzajú vnuknutia, ktoré nás vedu k poznaniu a pochopeniu skutočnosti. No snažím sa pracovať aj s telom, lebo som v prvom rade človek a má byť harmónia tela, ducha a duše.

Už dlhší čas som si všimla ako idem do práce, čo v hlave riešim a akým smerom nazerám. Ak som ponorená do myšlienok, hlava ma ťaží, pozerám do zemi, občas pred seba, či do boku a stále dokola. Po chvíli príde uvedomenie z vyššej časti a ja pozriem hore, nadýchnem sa a vidím krásu dňa, rozjímanie, vedomie sa rozširuje a uvedomím si , čím zase žijem… a v tom akoby sa myseľ presvetlila už len tým, že zrak siaha ďaleko do neba, vníma zeleň stromov hoci aj v rušnom meste. Zmena vnímania prináša uvoľnenie.

Keď vyjdem z práce unavená od počítača a 8 hodinového sedenia, prvý nádych vonku mi príde ako oslobodenie, vdychujem z hlboka a uvoľňujem všetko, čo ma zaťažilo počas dňa…samé ma to núti pozerať sa hore na oblaky, jas slnka, zeleň a vnímať radosť v tele, spokojnosť života v prítomnosti…pocit, že sa oslobodzujem od automatizmu a proste len som.

Minule ma hrozne boleli oči a kolegyňa ma vyhnala, nech sa pozerám aspoň chvíľu von z okna. Zamerala som pozornosť k oblakom a hneď prišlo uvoľnenie, nadýchla som pránu do seba a vnímala seba z radosť z bytia a krásne rozšírené vedomie.

To čo je nižšie náš zaťažuje má hustú energiu, to čo je vyššie, nás povznáša a ukazuje svoju ľahkosť. Tak ako vnímame centrá vedomia od 1 po 3 sú husté energie, ale od 4 vyššie sú ľahšie s energiou lásky.

Dá sa povedať, že vnímaním vyšších rovín sa posúva aj naša pozornosť vnímania nás samých.

Starosti a obavy nás ťažia, ťahajú k zemi…radosť , spokojnosť a krása nás ťahá hore ,vystiera naše telá. Veľa ľudí chodí zo smutnými zamračenými tvárami plných starosti dívajúc sa dolu k zemi. Len málo ľudí ma spokojnú a usmiatu tvár.

Možno aj vy ste si uvedomili, ako vás to núti vnímať krásu dňa, dívať sa vyššie, obdivovať krásu hocičoho, nadychovať ju do seba len pre pocit, že vás to naplňuje, upokojuje v tichu seba samého . Naše duše do nás vlievajú viac lásky, otvárajú srdce – centra vedomia a duch nás vedie zmenou vnímania k iným hodnotám života a vnáša múdrosť a poznanie k hlbšiemu pochopeniu všetkých súvislosti.

Nie sme stroje, ktoré stále niečo rozoberajú a riešia, ale emočné bytosti ..tak nehľadajme šťastie vonku, vo veciach, ale v sebe….v jednoduchosti a kráse stvoreného. Stopnite myšlienky a len buďte v spokojnosti a kráse vášho dňa.