Nesmrteľnosť…

Knihy od Briana L. Weissa som čítala rada s ľahkosťou a pochopením. Pri jednej z nich sa mi otvorila vízia, v ktorej som pochopila prepojenie vzťahu so svojim manželom a prečo sme opäť spolu. Asi za dva týždne sa mi otvorila ďalšia vízia, kde som zase videla prepojenie so svojim mladším synkom. Pochopila som, prečo som tak silno túžila po dcérke. Niektoré obrazy sa otvárali samé pre hlbšie pochopenie, ale pozrieť na niekoho na povel a povedať čím bol v minulosti proste neviem. Zrejme nenastal čas…

Jestvuje len Jedno, rozptýlené v množstve duší sídliacich v ľudských telách. PLOTINOS, 3. stor

Brian L. Weiss: Nesmrteľný je každý z nás. Nemám tým na mysli nijaké generačne nadväzné prenášanie génov, presvedčení či spôsobov správania, hoci aj to, pochopiteľne, funguje. A nechcem povedať ani to, že by nás mali nejako prežiť naše diela – artefakty, nové postupy pri výrobe obuvi, prevratné idey či recepty na čučoriedkový koláč, hoci aj ony sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Mám na mysli najdôležitejšiu zložku našej bytosti – dušu. Duša bude žiť večne.

Sigmund Freud vyslovil názor, že myseľ funguje na rozličných úrovniach. Jednu z nich označujeme ako nevedomie (používajú sa aj termíny podvedomie a nadvedomie). Na tejto úrovni si veci v pravom slova zmysle neuvedomujeme, ale tu sa ukladajú naše zážitky. Práve táto úroveň riadi naše konanie, zodpovedá zaň, za všetko naše myslenie a cítenie. S. Freud tvrdil, že len z pozície nevedomia sa o človeku možno dozvedieť, kto vlastne je. A až vtedy, keď to vieme, sme schopní liečiť ho. Niektorí sú toho názoru, že dušou je práve ono Freudom definované nevedomie. Aplikovaním hypnózy, regresnej aj progresnej inkarnačnej terapie (teda samoliečbou pacienta prostredníctvom minulých a budúcich životov) som dospel k záveru, že duša je nesmrteľná.

Som presvedčený, že dušu má každý z nás a že duša existuje  aj po fyzickej smrti človeka, pričom sa (vždy na prechodný čas) vracia na svet v inom tele, kde sa usiluje postúpiť na vyššiu úroveň. Pomerne často sa zvykne nastoľovať otázka: „Odkiaľ sa dnes berú duše pre toľkých, keďže na začiatku sveta bolo ľudí podstatne menej?“ Túto otázku mi už položilo viacero pacientov a všetkým som odpovedal rovnako: Zem nie je jediné miesto prebývania duší. Pre duše existuje veľa dimenzií a veľa úrovní vedomia. Nie je nijaký dôvod namýšľať si, že duše musia existovať výlučne tu. Energia je predsa neobmedzená.

Toto tu je jedna z množstva „škôl“, ktoré musí duša absolvovať. Viacero pacientov mi už nadhodilo tému delenia či štiepenia duší na zložky, ktoré potom žijú simultánne. Nič také sa nedá dokázať empiricky, duša totiž nedisponuje ničím, čo by bolo nejakou obmenou DNA, fyzikálnej nositeľky genetickej informácie, akú opísali nositelia Nobelovej ceny James Watson a Francis Crick. Ale neoficiálnych dôkazov existuje až-až, a pokiaľ ide o mňa, pokladám ich za nevyvrátiteľné.

Vlastne sa s nimi stretám prakticky denne odvtedy, čo mi moja pacientka Catherine poodhalila jeden svoj život v starovekom Egypte a vzápätí zasa život v Španielsku polovice 18. storočia. A sú tu aj ďalší, napríklad Elizabeth a Pedro (píšem o nich v knihe Only Love Is Real), milenci v minulých životoch, ktorí sa dali dokopy aj v tomto. Reálnou postavou je aj Linda, postava z knihy Through Time into Healing, sťatá v Škótsku, ktorá bola o niekoľko storočí neskôr vydatá v Taliansku za muža s dušou prináležiacou v čase jedného z jej ďalších životov (toho terajšieho) jej starému otcovi; ona sama sa staroby súčasného života dožila v Holandsku, kde si ju užíva dodnes v kruhu svojej veľkej milujúcej rodiny.

A rovnako i Dan, Laura a Hope (hrdinovia mojej knihy Messages from the Masters). A nemôžem nespomenúť štyri tisícky ďalších (o niektorých som už písal, o väčšine však nie), ktorých  duše prešli viacerými minulými životmi a ich nesmrteľnú zložku si priniesli aj do svojho terajšieho života. (Viacerí z nich ovládajú napríklad cudzí jazyk svojho minulého života, pričom v tomto živote sa ho nikdy neučili. Tento fenomén sa označuje termínom xenoglosia a podáva pozoruhodný dôkaz autenticity spomienok dotyčného človeka.)

Keď si moji pacienti spomenuli na svoje predošlé životy, ich traumy, pre ktoré navštívili moju ambulanciu, sa hneď zmiernili a v niektorých prípadoch sa aj celkom rozplynuli. Postupne sa liečili, pretože uzdravenie, teda dosiahnutie duševnej rovnováhy, tu bolo pre dušu prvoradým cieľom. Keby som bol svedkom takýchto prípadov iba ja, bol by dôvod domnievať sa, že blúznim alebo som prišiel o rozum. Ale veď budhisti aj hinduisti sa prípadmi reinkarnácie zaoberajú už celé tisícročia. Reinkarnácia sa spomína i v Biblii a kresťanstvo ju sprvoti tiež nevylučovalo. Jej cenzurovanie sa datuje až od rímskeho cisára Konštantína (4. storočie). Nebolo tabu ani v Ježišových časoch.

Za „nového Eliáša“ (ten pravý, teda starozákonný prorok, žil o 9 storočí skôr) pokladali mnohí Židia Ježiša, resp. Jána Krstiteľa. Eliášov „návrat“ sa spomína i v evanjeliách. Pre židovský mysticizmus bola reinkarnácia doktrínou a udržala sa až do začiatku 19. storočia. Ďalšie tisícky minulých životov boli zaznamenané na hypnotických sedeniach u stovák ďalších psychoterapeutov. Viaceré minulo-životné zážitky sa potom historicky overovali. I ja sám som do detailov preskúmal vierohodnosť zaznamenaných epizód o minulo-životných zážitkoch Catherine a iných pacientov. Jednotlivosti aj detaily boli také presné, že sa nedali pripísať pamäti ani fantázii. Nemám už nijaké pochybnosti o reálnosti reinkarnácie. Naše duše žili pred nami a budú žiť aj po nás. A v tom spočíva naša nesmrteľnosť.

Ukážka z knihy ŽIVOTY MINULÉ A BUDÚCE Brian L Weiss