ETIKOTERAPIA – KRÁĽOVNÁ MEDICÍNY od Emila Páleša

Podľa vás však ani éterická medicína nedostačuje na to, aby človeka úplne uzdravila. Prečo?

Keby človek nebol nič viac ako rastlina, ktorá má len éterické telo, keby bol živý ale nemal dušu – vtedy by taká medicína stačila. Človek a zvieratá majú však aj tzv. astrálne telo, telo emócií. Je zrejmé, že každé citové pohnutie, každé prežívanie okamžite zasahuje životné procesy. Zorničky sa nám rozšíria nadšením alebo zúžia strachom, rozbúcha sa nám srdce, zatají dych, sčervenáme, zbledneme… Každému citovému hnutiu v duši zodpovedá nejaký životný proces v tele. Niet emócie, pri ktorej by sa okamžite v tele nezačali syntetizovať príslušné látky a všetko by nezačalo prúdiť iným smerom.

Vezmime si, čo narobí v tele také citové vzrušenie. Pri romantickej, duševnej láske sa nevinné uhľovodíky ako cukor začnú meniť najprv na srdcové glykozidy a iné aromatické látky; spolu s tým, ako preniká astrálne telo hlbšie do fyzického a vášne hrubnú, tvoria sa postupne katecholamíny, steroidy, alkaloidy. Čím ďalej tým prudšie jedy. Ako funkcia duševného života sa tieto jedy v rozumnej miere tvoria stále a telo ich prirodzene odbúrava. Ale prudkými vášňami sa môžeme doslova otráviť.

To je tá tretia rovina. Meridiány, životné dráhy nikdy nebudú harmonické, keď ich z hramónie bude vyrušovať búrlivý duševný život a večne zranená duša.  Znovu a znovu potom musíme chodiť čerpať novú energiu z prírody alebo u obľúbeného magnetizéra; ale tak len oberáme iné bytosti o životnú silu, ktorú vzápätí egoisticky vyplytváme.

Duševný pokoj a harmónia sú predpokladom zdravia a vitality. K medicíne tretieho stupňa patrí všetko, čo lieči dušu: psychoterapia, muzikoterapia, arteterapia, modlitba, meditácia.

Musíme sa naučiť brať duševné procesy vážne a pokladať ich za rovnako reálne ako tie fyzické. Popri kolobehu fyzických látok existuje aj kolobeh duševných látok. Tak ako telo žije na zemi obklopené prírodou, žije duša v jemnohmotných svetoch obklopená kozmickými bytosťami, dobrými aj zlými. Existuje výmena plynov, dýchanie, ale aj duševné dýchanie, a tým je modlitba. Nie je vôbec jedno, čo do seba duša prijíma, čím sa živí, či sú to čisté alebo nečisté predstavy, pretože v tele sa podľa toho tvoria prospešné alebo škodlivé látky. Máme trávenie, ale aj duševné trávenie – myšlienkovú analýzu a triedenie. Štiepne procesy na črevnej stene priamo závisia od tejto schopnosti myšlienkovej analýzy, pretože oboje je vykonávané jednou a tou istou silou. Nedokázali ste niečo stráviť, prehltnúť? Manželovu neveru? Kedy to bolo? Nemáte práve odvtedy vred dvanástorníka?

K tejto intímnej spätosti emócií s chorobami sa ešte vrátim a bude ma zaujímať váš výklad typických chorôb súčasnosti. Dopovedzme však najprv ďalšie, hlbšie úrovne príčin chorôb, ako ich vidíte. Čo môže uviesť citový život človeka do súladu?

Citový život človeka sa nezosúladí nikdy, pokiaľ tento človek nesprávne myslí. Keď ste presvedčení, že život je hlúpy a víťazí v ňom zlo, že sa veci okolo vás dejú nezmyselne, absurdne, že vám nespravodlivo ublížili, ukrivdili, urazili vás – tak si nemôžete zachovať buddhovský pokoj. Môžu vám sugerovať príjemné duševné stavy, šťastnú zelenú lúku, sladké ružové záhrady, pozitivitu, všelásku – to všetko vás len ešte väčšmi rozčúli, lebo to nič nemení na probléme, ktorý máte.

Zviera nemá vyšší bytostný článok než astrálne telo a tak sa dá ovládať citovými sugesciami. Nemá mentálne telo, myslenie, životné ciele, zmysel pre spravodlivosť, česť. Ale človek ho má; a zbaviť sa ho by znamenalo prestať byť človekom. Viktor Frankel založil svoj psychologický smer na tom, že špecifikum človeka je vôľa k zmysluplnosti. Zapôsobilo naňho, že tí väzni v koncentračných táboroch, čo nemali zmysel života, choreli a umierali skôr ako tí, čo ho mali. Človek nie je zviera. A keby ste ho zavreli v tom najzdravšom  a najharmonickejšom prostredí, zabezpečeného všetkým potrebným, ochorel by a umrel – zdanlivo bez príčiny. Tou príčinou by bol chýbajúci zmysel.

Toto je štvrtá – mentálna rovina. Medicína štvrtého stupňa, to je kognitívna terapia alebo filozofia. Väčšinou sa už ani nenazýva medicínou. Je to otázka správneho svetonázoru.

Napríklad odpustenie: nie je možné naozaj odpustiť, pokiaľ ste presvedčení, že vám bolo vážne ublížené celkom nezmyselne, náhodne a nespravodlivo. Nech taký človek hovorí čo chce, v hĺbke duše neodpustil. S niečím takým sa totiž nemožno zmieriť. Až keď začnete chápať logos sveta, jeho cieľ a zákony v širších súvislostiach; až keď si uvedomíte, ako ste si danú situáciu privodili a v čom bola spravodlivá a múdra z hľadiska budúcnosti – až tak sa útrpná krivda premení na ozajstné poznanie a na niečo konštruktívne, čo vás posilní. Svätuškársky dávať najavo, že odpúšťame podľa prikázania, ale pri tom sa na dne duše usadzuje trpkosť voči blížnym, to je pokrytectvo. Alebo si pochvaľovať krivdu, ako keby trpieť samo osebe bolo cnosťou, lebo tým „odčiňujeme“ domnelé minulé životy. Takým spôsobom práve nič neodčiňujeme, keď nechceme pochopiť, prečo trpíme, a budeme trpieť donekonečna. Každý cit a každá bolesť v sebe nesú tajomstvo, kľúč, poznanie, ktoré je ich konečným rozlúštením a vyslobodením.

Dalo by sa teda povedať, že najhlbším koreňom zdravia je správne myslenie?

Takmer. Ja sa vlastne pokladám za takého liečiteľa, ktorý lieči choroby mysle – nepravdy, omyly, chybné idey. Každý síce môže mať svoj názor, ale tieto „názory“ doháňajú jednotlivcov a celé spoločnosti do zúfalstva, do bezvýchodiskových situácií. Všimnite si, ako je svet plný mentálnych skrivenín; falošných filozofií, náboženských a politických ideológií. A že sa nedajú odstrániť racionálnou argumentáciou. Ľudia sa ich držia a sú hluchí a slepí voči dôkazom jasným ako deň.

Čo stojí za takými názormi, čo si osvoja celé národy alebo sociálne skupiny a navzájom sa utvrdzujú v ich pravdivosti?  Čo robí z našej mysle krivé zrkadlo? Každý taký skreslený názor začal morálnym rozhodnutím, ktoré nebolo celkom čisté. Človek nie je dosť statočný a nezištný na to, aby zniesol nejakú (celú) pravdu a tento postoj zapadol časom  do nevedomia ako automatizmus skresľujúci myslenie.

To je tá piata a posledná rovina, najhlbší koreň chorôb a osudu – morálny postoj, vôľa a charakter človeka. Lekárom na tejto rovine je kňaz, svätec, hrdina ducha, ktorý ide príkladom. Tu sme na samom vrcholku ľudskej duše, v najvnútornejšej svätyni, kde sa jej zjavuje Duch a kde robí rozhodnutia: áno – nie. Tu si človek kuje svoj osud; tu pramenia sily, ktoré sa zvoľna zhusťujú, padajú, až naňho nakoniec doľahnú ako železné obruče. Zištné rozhodnutie vlečie so sebou stotožnenie sa so skresleným názorom; ďalej rozbúrenie emócií; zablokovanie životných prúdov; a nakoniec zlyhanie fyzického orgánu. Etikoterapia je koruna medicíny. Zasahuje prapríčinu, je to prevencia, ktorej sa nič nevyrovná.

Majú všetky choroby morálnu príčinu, alebo len niektoré?

Všetky, aj taká zlomenina nohy. Vonkajšia príčina je síce mechanická, ale vnútorná príčina je napríklad krehnutie kostí pri osteoporóze. Učme sa myslieť tak, že všetky choroby, všetko čo existuje, má v sebe týchto päť rovín a päť druhov príčin súčasne. Nie je dobre upriamiť sa len na jednu z nich a ostatné popierať. Kriminalista napríklad nemôže ukončiť vyšetrovanie vraždy s tým, že príčinou zabitia bol „nôž“. To by nás neuspokojilo. Musí odhaliť nenávisť ako motív, ktorý viedol ruku s nožom. Za každou fyzickou príčinou je duševná príčina. A tá je pre nás tá zaujímavejšia, pretože je viac v našej moci ju ovplyvniť.

Mám dojem, že sa tým dostávame veľmi blízko k starej predstave, že choroba je boží trest. Máme sa dívať na všetkých, čo ochoreli, ako na hriešnikov?

Pozor, veď práve ľudia, ktorí sú citlivejší a majú väčší zmysel pre mravnú zodpovednosť, ochorejú zo situácií, v akých si iní nerobia ťažkú hlavu. Hriech nie je niečo, čo by bolo paušálne rovnaké pre všetkých ľudí. Ten istý čin alebo nečin u jedného môže byť hriechom a u druhého nie. Každý dostal iné dary, každý má inú životnú úlohu. Ak robí to, čo robia druhí, ale nie to, čo má robiť on, smeruje do problémov. Niekto dostal viac talentov, a ak z nich polovicu nechá ležať ladom, hreší. Iný dostal menšiu úlohu a menej schopností, no ak ju naplní, je v súlade sám so sebou. Geniálne nadanú a vyspelú osobnosť môžu práve jej talenty a schopnosti spáliť, ak ich nedokáže alebo nemôže realizovať. Lebo on (na rozdiel od ostatných) pociťuje zvnútra imperatív uskutočniť niečo, čo celú jeho bytosť uvádza do konfliktného napätia. Hriech je rozdiel medzi naším životným poslaním a tým, čo naozaj robíme. Zle využité alebo nevyužité dary sa obracajú proti nám, obťažkávajú dušu karmou a oddeľujú nás od Boha.

To vyzerá, akoby tí svedomitejší boli na tom práve horšie.

Majú ťažšiu úlohu, ale aj tomu primerané schopnosti, takže je to spravodlivé. Lebo tá menšia úloha môže byť pre slabšiu dušu rovnako ťažká. A kto z nás by chcel byť zaostalejší a duchovne chudobnejší len preto, aby bol zdravší?

Ak nejaký čestný a nadaný človek nemôže žiť v súlade so svojím vnútrom, nemusí byť na vine len on sám, ale aj celá spoločnosť.

No, vidíte. Predstavte si napríklad človeka, ktorý cíti, že má nejaký duševný dar a úlohu. Ale spoločnosť to finančne neoceňuje. Buď vezme inú prácu, za ktorú dostane peniaze, ale bude sa cítiť nenaplnený a pomaly umierať zaživa. Alebo sa rozhodne byť verný sebe, tým vyrieši jeden konflikt, ale nebude mať peniaze a previní sa ako otec rodiny.  Alebo: čestný človek uprostred totalitného či skorumpovaného zriadenia.

Ak sa dvaja ľudia navonok nachádzajú v úplne rovnakej situácii, nachádzajú sa v skutočnosti každý v celkom inej situácii, pretože ich vyššie ja je k okolnostiam v inom pomere. Každá strata duševnej rovnováhy je síce chybou, ale niekto bol v takej náročnej situácii, že mu to proste nebudete vyčítať.  Dvaja ľudia dostanú rovnakú chorobu za veľmi rôznych okolností a nemôžeme ich hodnotiť rovnako. Veľa chorôb je zo vzťahov. Práve preto nemôžeme človeku jednoducho povedať: Si chorý? Sám si si na vine, je to tvoja zlá karma! Lebo na vine môžeme byť v tej chvíli práve my.

Nebolo by múdrejšie radšej poľaviť v životných cieľoch, pokiaľ nie sú reálne, než ochorieť?

Keby to bolo také jednoduché! Životnú tému si človek zvolil v spolupráci s duchovnými bytosťami už pred narodením. Pri narodení je už celý psychofyzický organizmus nastavený určitým spôsobom a je neskoro meniť smer. Začiatkom puberty potom príde ten dôležitý okamih, kedy sa mladému človeku začnú zvnútra vynárať ideály. Anjel mu vtedy zjaví jeho životnú úlohu v symbolicky-obraznej podobe. Tú by mal človek ďalej rozvíjať až k vedomému uskutočneniu. Taký priamočiary vývoj však nastane len zriedka.

Väčšina ľudí  žiaľ urobí práve to, čo navrhujete. Vzdajú sa ideálov a prispôsobia sa svetu. Zasypú hlas svedomia, aby im nič nevyčítal. V školách totiž učíme naše deti, že svedomie neexistuje, že sú to len vzorce správania získané výchovou, podmienené dobovo a miestne, takže jedno svedomie možno vymeniť za iné, ak treba. A to je ten tragický omyl, od ktorého sa odvíjajú choroby. Anjel neprestane existovať preto, že naňho niekto prestane myslieť. Ďalej vlieva do astrálneho tela človeka sily, ktoré zapadnú do podvedomia, ak ich odmieta prijať a spracovať na vedomej úrovni. Klesajú hlbšie do tela, odkiaľ sa potom vynárajú ako z krivého zrkadla skarikovane v podobe pudov, neovládateľného nutkania. Zo síl, ktoré sa mohli stať cnosťami, sa stávajú neresti – karikatúry týchto cností. V konečnom štádiu sa somatizujú do diagnózy, ktorá je zhmotneným symbolom nesplnenej životnej úlohy. Preto je aj modlitba v najhlbšom zmysle slova uzdravujúcim procesom.

Preveďme to opäť do konkrétnej roviny.

Príklad. Niekto má potenciál k mystickému životu (povezme ako malý sv. František alebo sv. Terézia). Ale nerozvinie ho. V spoločnosti a v našom vzdelávacom systéme nie je pre mystiku miesto (mládež tohoto typu uteká zo školských lavíc poza školu). V detstve mu teda mohol chýbať dospelý vzor, ktorý by tieto sily dokázal konštruktívne zušľachtiť, a v dospelosti  silná vôľa k sebavýchove. Možno ani nevie, čo mal uskutočniť. Čo si myslíte, čo sa s tým človekom stane? Myslíte si, že sa len tak bez následkov môže „vzdať mystiky“? Namiesto nej sa bude cítiť neobyčajne silno priťahovaný erotikou; bude ňou fascinovaný a to mu podkope zdravie a charakter.

Prečo práve erotikou?

Bude v nej hľadať mystickú extázu; ale spôsobom, ktorým ju nikdy nedosiahne. Pozrite, máme dnes bezbožnú dobu. Kam sa tá ľudská zbožnosť podela? V pornografii sa točia bilióny dolárov. A systémovou príčinou tohto neduhu je vzdelávací systém, ktorý popiera ducha.

Hovoríte vlastne, že choroba je symbolicky zhmotnená vina – a predsa ju nemáme chápať ako boží trest?

Choroba je predovšetkým zákonitým dôsledkom v súkolesí duchovných zákonov. Čo v duchu zasievame, to nám v hmote dozrieva do plodov a to musíme zožať. Stvoriteľ tie zákony takto nestanovil preto, aby sa nám pomstil; je to proces učenia.  Hmotná rovina je oporou pre nevyzreté vedomie, pracovné pole, na ktorom si uvedomujeme sami seba.

Strážny anjel je ako rodičovská bytosť, v ktorej náručí sa rodí naše vyššie ja a ktorá ho chráni, kým sa neosamostatní. Usmerňuje nás, ale nie vždy počúvame. Choroba a nešťastie sú pokusmi anjelov o komunikáciu. Je to posledný prostriedok u ľudí, ktorí sa urobili hluchými pre všetky iné roviny ako hrubohmotnú. Nebesá dopúšťajú zlo, ktoré nás môže zachrániť pred ešte väčším zlom. Možno sa spýtate, čo už môže byť väčšie zlo ako choroba, ktorá skončí smrťou tela? Tým väčším zlom by bola duchovná smrť. Bežný človek má sklon dívať sa na všetko z hľadiska svojho malého ja, aby mu bolo „dobre“ tu a teraz. Duchovné bytosti sa na svet dívajú z inej, večnej perspektívy. Z hľadiska vývoja vedomia. Majú za úlohu robiť to, čo je pre nás naozaj dobré, nie plniť naše želania.

Opakujem: karma nie je trest, karma je milosť. Je to barla pre slabú dušu, zábradlie nad priepasťou. Je to šanca obrátiť sa. Choroba nám totiž rukolapne predvádza, čo nechápeme. Len sa musíme naučiť jej symbolickej reči. Je to pokus o komunikáciu, teda inteligentný proces. Máme mu porozumieť, nie umlčať ho.

Mal by teda lekár radšej odmietnuť pomoc pacientovi, kým nepochopí príčinu svojej choroby? Čo sa stane, ak odstráni symptómy a príčina zostane nedotknutá? Nie je to lepšie ako nič?

Nepomôcť – to by bolo prehnané. Lebo keď vám privezú akútny prípad, nezačnete mu namiesto pomoci v tej chvíli robiť morálnu kázeň. Najprv ho uzdravíte. Ale pozor – či ste tým pacientovi urobili dobre alebo zle, to závisí od jeho následného postoja. Zasiahli ste do jeho života tak, že ste odstránili zdvihnutý prst, ktorý varoval: zmeň sa! Ak má vôľu, tak uzdravením dostal druhú šancu a čas zmeniť sa, takže choroba sa nemusí opakovať. No ak ste ho uzdravili len na to, aby mohol nerušene holdovať tým samým chybám ako predtým – je mu to na škodu. Oddialili ste tým len osud, ktorý ho raz musí stihnúť v ešte horšej podobe; premárnili ste čas; podporili ste ho v tom, aby hlbšie prepadol svojim zlozvykom.

Choroba donútila pacienta zastaviť sa a zamyslieť, duša spokornela, stala sa prístupnejšou – a to by mal lekár využiť, aby pacienovi vstúpil do svedomia. Prebrať s ním širšie súvislosti choroby s jeho životom a jeho vlastnú zodpovednosť. Povedal by som, že z dlhodobého hľadiska lekár skutočne pomáha len toľko, nakoľko je zároveň kňazom. Alebo nakoľko je v jeho práci ľudského prístupu (popri technickej kvalifikácii).

Celková chorobnosť ľudstva je nakoniec daná jeho morálno-duchovným stavom a ničím iným. Všetko ostatné je technický trik, dočasné odďaľovanie alebo premiestňovanie problémov z miesta na miesto.  Ak zlo nevytrhneme aj s jeho duchovnými koreňmi, vytryskne v inej podobe s dvojnásobnou silou (ako hydra, ktorej za každú odseknutú hlavu vyrástli dve nové, až kým Herakles nepoužil oheň).

Autor: Emil Páleš

 Celý článok nájdete na Bdelosť.SK