Astma…

Astma je grécke slovo a znamená „úzkoprsosť”. Pri tejto chorobe dochádza k zúženiu priedušiek a priedušníc, ktoré môže byť zapríčinené kŕčom hladkého svalstva kvôli zápalovému podráždeniu dýchacích ciest, opuchnutím a sekréciou sliznice. Lekárske ošetrenie môže príznaky zmierniť. Udeje sa to liekmi, ktoré zmiernia kŕče priedušníc, ale všetky lieky, akokoľvek sú účinné, liečia iba príznak, nie príčinu. Astmatický záchvat sa prejaví ako život ohrozujúci záchvat dusenia sa, pri ktorom je obmedzený výdych. Astma je obrana voči kontaktu.

S prvým nádychom prichádzame do kontaktu s týmto svetom a s posledným výdychom vydýchneme aj život. Život je ustavičné dávanie a branie.

Žijeme v dualite: nádych – výdych, zaspať – zobudiť sa, žitie — umieranie. Jedno si vynucuje druhé. Život si vynucuje smrť, ale smrť si vynucuje nový život.

 Astmatik posúva na povrch, do vedomia, sexualitu, no uviazne mu v polovici cesty, v hrudi. Chce mať lásku, ale nevie ju dať. Mať problémy so vzduchom znamená mať problémy s myslením, so záťažou hlavy, s obranou proti ostatným. Astmatik má rád všetko čisté, jasné, vyhýba sa tmavému a nečistému. Cíti sa dobre v horách, pozdvihnutých nad „nízkosťou bytia”, ozdravieva tam. Takisto pri mori, kde mu prospieva jasnosť morských minerálov.

Najväčšia čistota pre alergika spočíva v sterilite.

Protiklad tejto sterility je súčasne aj veľmi účinná forma liečby: terapia vlastným močom. Astmatik prichádza do kontaktu s vlastnou nečistotou, musí sa konfrontovať s tým, čo odmieta. Astma by sa dala opísať aj ako vnútorná vyrážka. Ak sa totiž potlačí ekzém, často sa premení na alergickú astmu.

Liečba astmy potom často opäť vedie k ekzému, lebo koža a pľúca sú dva veľké kontaktné orgány človeka. Už len slovo astma, teda „úzkoprsosť”, nás správne upozorňuje na to, že všade, kde sa vyskytuje úzkosť, ako pri angíne v hrdle, alebo angine pectoris, vystupuje strach.

Úzkosť a strach sa od seba nedajú oddeliť. Strach nám sťahuje hrdlo, a keď sa od niečoho oslobodíme, vydýchneme si.

Mali by ste sa teda seba opýtať:

 1. „Čo mi vyráža dych? Z čoho mám strach?” Jediný prípustný prostriedok proti strachu (úzkosti) je rozšírenie vedomia. Človek sa musí „rozšíriť” a pripustiť to, čomu sa doposiaľ vyhýbal. Musí sa s tým naučiť zaobchádzať integrovať to do svojho Ja.

2. „Kde chcem brať bez toho, aby som dával?”

3. „Aké v sebe ukrývam agresie, možno podvedomé, a aké mám možnosti primerane ich vyjadriť?”

4. „Čo si nechcem pripustiť a proti čomu sa skutočne bránim?

5. „Z čoho mám strach a čoho sa vlastne obávam?”

6. „S čím nechcem prísť do kontaktu, čoho sa stránim a pre- CO?

Pri dokonalom nahliadnutí nájdeme pri astme rozličné okruhy problémov, ktoré sa síce dajú rozlíšiť, ale navzájom so sebou súvisia.

1. Problém dávania a brania, a toho, že sa chcem uzavrieť:

Vzniká hlboká túžba po kontakte a skutočnej náklonnosti, ktorú vyvolala úzkostná a prehnaná starostlivosť matky. Sprostredkovala lásku, ktorá obmedzuje, brzdí vlastný vývin. Môže to spočívať aj v prehnanej autorite matky, alebo naopak, v jej nevšímavosti.

To, že v astme hrá úlohu vzťah s matkou sa viditeľne prejaví tým, že deti, ktoré dlhší čas pobývajú v sanatóriu, a tým sú od matky oddelené, sa často, hneď ako si zvyknú na nové prostredie, skoro uzdravia.

2. Potlačenie požiadavky dominantnosti, ktorá je v protiklade s vlastnou malosťou: Chorý pociťuje bezmocnosť, narušenie možnosti všetko nechať pasívne prebiehať. Preto astmatické záchvaty nastupujú v typických situáciách, v ktorých chorý odmieta to, čo sa deje. Toto zdôraznené Nie, tomu, čo sa deje, vyráža chorému dych.

3. Potlačená agresivita súčasne s neschopnosťou, alebo strachom agresivitu uvoľniť, aby bolo opäť možné nadýchnuť sa: Táto agresivita vzniká z pohoršenia, že človek také niečo prežíva, že sa také niečo vôbec vyskytuje.

4. Obrana proti oblasti života, ktorú považuje za nízku. Môže to byť sexualita, pudovosť, prach, alebo niečo podobné.

5. Psychické príčiny hrajú mimoriadnu úlohu v starobe, ide najmä o zvykanie si na vek. Hnev, strach, beznádej, napätia, odmietanie a spiatočníctvo môžu vyvolať astmu a záchvaty sú tým častejšie, čím väčšmi sa tieto pocity potláčajú a umlčujú. Keď prežívame kŕč, tak ako je to pri astme pri výdychu, vždy ide o znak obrany. Tento kŕč počas výdychu je teda „proti nádych”.

Astmatik si chce udržať to, čo má, nič nevie zo seba vydať. Súčasne sa nachádza v obrannej pozícii, nechce si pripustiť nič nové. Uzatvára sa, hoci poslednou formou seba- uzavretia je smrť. Astmatik sa musí naučiť akceptovať svoju nedokonalosť a malosť, nenafukovať sa. Po dlhšej chorobe dôjde k rozšíreniu a zosilneniu hrudného koša. To síce dodá výraz moci, ale kvôli chýbajúcej elasticite je za tým len malý dychový objem. Tu telo v svojej reči celkom jasne ukazuje nároky a malosť človeka.

Namiesto skutočnej moci je len „nefúknutá hruď”, a to vedie až k bezvedomiu. Človek by si chcel krikom nahnať dych, ale krik ostáva uviaznutý v pľúcach. Tak dokáže zo seba na druhých vypľuť len trochu kašľa – znak agresivity, ktorá sa inak nedá vyjadriť.

Zhrňme to Astma ukazuje:

– že sa mi niečo, alebo niekto príliš priblížil a ja som sa kvôli tomu uzavrel, cítim sa stiesnený, nemôžem sa rozvinúť. Mám neutíšiteľnú požiadavku na slobodu, chcem sa vyjadriť naplno sa rozvinúť.

– že mám pocit, že si nesmiem sám seba pripustiť, možno sa to už ani nedá, a teda musím ohraničovať svoju individualitu. Pritom mám silnú potrebu väčšmi sa priblížiť sebe. – že ma obmedzujú moje predstavy, očakávania, alebo morálka okolia. Žijem mimo života, lebo žijem mimo sveta. Čo treba robiť Uvedomte si: „Nemám len slobodu, ale aj povinnosť byť taký, aký som.” Je dôležité, aby sa chorý naučil vyjadriť, pripustiť si pocity, otvoriť sa, dávať a prijímať. Nádych a výdych sú rovnako dôležité! Nič v živote nemôže skutočne uškodiť alebo prísť priveľmi blízko. Až keď je človek schopný prijať život taký, aký je, je pripravený žiť v jeho plnosti. Rovnako dôležité je zbaviť sa toho, čo už ku mne nepatrí.

Človek sa musí naučiť brať sám seba takého, aký je, a prijať to do svojej osobnosti.

To znamená pripustiť aj to, čo je ukryté hlboko vo vnútri a v psychike, to, čo by tam najradšej nechal v pokoji odpočívať a nikomu to nechce ukázať. Na chorého sa kladie požiadavka ísť cestou dovnútra, lebo až potom sa môže upokojiť, nájsť v sebe istotu, a nemá už potrebu druhým niečo navrávať.

Uvedomte si: „Nemôžem len dávať, alebo len brať, nemôžem sa len nadychovať bez výdychu. Len tak je možná jednota, inak mi jedna časť chýba.” Ak človek dáva lásku a sám seba, bude aj milovaný. Hlavne pre astmatikov platí: „To, čo zaseješ, budeš aj žať.”

Neexistuje ani nečisté, ani menejcenné, ani vo vlastnom Ja, lebo všetko je časť celku. Existujú iba tiene, ak si ich človek pripusti a nepresvetlí ich silou vedomia. Keď sa človek čestne a nešetrne postaví tvárou v tvár svojim strachom, čoskoro sa prestane vyhýbať oblasti, ktorá mu strach naháňala, zaradí ju do svojho života ako jeho zmysluplnú časť.

Strach sa nakoniec vytratí pomocou vedomia, že aj nepríjemné skúsenosti majú význam pre náš osobný rast. Spýtajte sa seba samého: „Kde sa odmietam?” – „Aký už nechcem byť?” – „Čoho sa bojím, že by vo mne niekto mohol odhaliť?” – „S kým alebo s čím už nechcem mať nič do činenia a prečo?”

Príznak je požiadavka zaoberať sa všetkými aspektmi svojej osobnosti a prijať seba samého takého, aký som. Neexistuje nič, čo by som musel odmietať, nič netreba zadržiavať. Neexistuje nikto, kto by bol nado mnou, ale ani nik, kto by bol menší ako ja. Všetci sú jedno a sú rovnoprávni.

Treba sa prestať uzatvárať a vzdávať sa svetla, lebo len ten, kto je autentický môže spoznať, že je jedinečný a môže svoj život voľne riadiť.

Z knihy Kurt  Tepperwein Čo ti chce povedať choroba

Súvisiace články:

Psychosomatické respiračné choroby: Bronchiálna astma

Cvičením proti astme

Strava a choroby dýchacieho ústrojenstva

5. čakra Vishuddha- čakra hrdla