Cesta do minulosti duše…

Otvoriť cestu do vlastného vnútra je najvznešenejší z ľudských snáh. Nekonečno možno pochopiť len schopnosťou vyššou než rozum – tým, že vstúpime do stavu, odkiaľ konečne musí samo ustúpiť. James S. Perkins, Smrťou k znovuzrodeniu.

Keď v treťom storočí grécky filozof Plotinos napísal tieto vety, vystihol vedome či nevedome základov princíp osobného skúmania stavu medzi životmi. Aby sme mohli “prebádať rieku duše, odkiaľ a v akom slede sme prišli, musíme všedný svet nechať ďaleko za sebou,” odporúča prorok Zoroaster. Až potom, ak sa uvoľníme, sústredíme, sme vytrvalí a s trpezlivosťou čakáme na výsledky – až potom je možné získať nejaké vedomosti o živote medzi životmi.

Hypnóza

Hypnotická regresia u psychiatra je možno rýchlejší spôsob ako oživiť spomienky na dobu medzi inkarnáciami, ale každý, kto je ochotný vytrvalo zdokonaľovať vizualizačné metódy, má veľkú nádej na úspech. Okrem toho, ak zvládneme tento spôsob sebaskúmania, možno ho vykonávať kedykoľvek, bez toho aby sme boli záviselý na pomoc inej osoby.

Vizualizácia

Vizualizácia je prostriedok k cieľu, spôsob, ako naprogramovať podvedomie, aby odhalilo zážitky z barda alebo z minulých životov podľa toho, ako si želáme. Z celého radu dostupných techník dáva dr. Whitton prednosť metóde známej pod názvom “nebeská svätyňa”, ktorá sa osvedčila počas stáročí. Postupné vnútorné zlaďovaní je zrejmé vynálezom mystického rádu templárov, ktorý existoval v dobe križiackych výprav. Základná idea je jednoduchá. Predstavíme si mohutnú a veľkolepú katedrálu – môže to byť kresťanský chrám, mešita či synagóga, čomu kto dáva prednosť – vznášajúce sa vysoko nad zemou niekde v éterickej ríši. Táto monumentálna stavba, nebeská svätyňa, obsahuje obrovskú knižnicu akašických záznamov. Ako už bolo povedané, akašické záznamy sú nezničiteľné stopy všetkého, čo sa udialo, vtlačené do éteru – úplný a podrobný opis životov a metavedomia každej duše, ktorá kedy existovala. Ak učiníme túto svätyňu predmetom vedomého myslenia, majme na pamäti, že žiadna knižnica nikdy nemôže pojať tak obrovské množstvo informácií ako táto nadzemskej zbierka.

Gautama Budha kedysi povedal: “Ak upneme  myseľ k nejakému cieľu, určite toho cieľ dosiahneme.”

Než ale začneme, treba zdôrazniť, že skúmanie minulosti sa nesmie brať na ľahkú váhu; pokus zo zvedavosti je prísne zakázaný. Vstup do metavedomia je skúmanie významu a zmyslu vlastnej bytosti a tak významná činnosť vyžaduje úctu a pokoru. “Nebeská svätyňa musí pre každého predstavovať najvyšší stupeň čistoty a svätosti, aký je schopný, ktokoľvek byť!” píše Charles Dana Dean v knižke o pôvode a účele svätyne.

Ideme na to?

Najprv nájdeme kľudné miesto, kde nás nikto nebude rušiť. Umyjeme si ruky v čistej vode a dobre ich osušíme. Symbolizuje to očistenie tela. Potom strávime niekoľko minút v tichosti a uvoľnene si ľahneme, alebo si sadneme do obľúbeného kresla a zbavíme sa postupne všetkých všedných starostí a záporných myšlienok. Napomôžeme tomu tak, že vyčistíme auru od negatívnych vplyvov: zavrieme oči, sústredíme sa na pozitívne myšlienky a prejdeme rýchlo rukami po obvode tela čo najbližšie kože, bez toho aby sme sa jej dotkli. Tým si ju aj uhladíme. Pritom by sa mal dostaviť pocit chvenia. Predstavujeme si, že odstraňujeme všetko nechutné a rozptyľujúce a občas pretrepeme ruky, aby sme zbavili auru nežiaducich pozostatkov. Toto očisťovanie môže vykonávať tiež druhá osoba.
Než začneme, musíme sa podvedome naprogramovať, že chceme ísť pozrieť túto svätyňu a dozvedieť sa viac o svojich životoch. Veríte, že tato svätyňa sa nachádza v inej ríši bytia a vy k nej nájdete cestu.Teraz sme  pripravení na samotné cvičenie, ktoré sa síce hodí k výskumu akéhokoľvek minulého života alebo metavedomia, ale v našom prípade sa bude týkať len posledného. Ak chceme skúmať inú inkarnáciu alebo iné Bardo, cvičenie príslušným spôsobom nasmerujeme, aby sme získali obraz vzdialenejšie existencie.

Položíme sa, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite a dostávame sa pozvoľna do stavu uvoľnenia. Pohybujeme sa  hlboko v sebe a sústredíme sa len na to, aby sme prenikali ďalej a ďalej do pozmenenej skutočnosti. Uvedomujeme si len ticho a uvoľnenie. Vysoko na oblohe a ďaleko nad mrakmi si predstavíme veľkú katedrálu, ďaleko veľkolepejšiu a rozľahlejšiu než akýkoľvek pozemský chrám. Ak si to nedokážeme predstaviť, poprosíme svojho sprievodcu, nech nás tam dovedie. Mňa na takéto miesta dovedie vždy moja loďka, alebo sa mi cesta zjaví sama, že mi príde ako obrazová vízia. Sme už pred chrámom. Táto nebeská svätyňa má obrovský dvojitý portál pod ohromnými oblúkmi a dve veže. Ku vchodu vedie masívne kamenné schodisko. Snažíme sa sústrediť na každú podrobnosť tejto impozantnej stavby, n potom si predstavíme seba na úpätí schodisko, ako s očakávaním vyžívate ku vchodu.

Stúpame po schodoch; sú tesané z hrubých žulových kvádrov; topánky sa dotýkajú jedného po druhom. Trvá to dlho, ale konečne sme hore a stojíme pred obrovskými drevenými dverami. Zhlboka sa nadýchnite a potom natiahneme ruku, aby sme ohmatali štruktúru dreva, ľahko prejdeme prstami po vyhladení povrchu posiate hrbolkami, škárami a puklinami. Potom sa mierne do dverí oprieme; tie sa bez námahy otvoria a objaví sa tlmene osvetlený vnútrajšok; pritom sa dvere vo veľkých závesoch otáčajú zvoľna späť a  naše kroky sa ozývajú na kamennej dlažbe chrámovej predsiene. Zastavíme sa a rozhliadneme sa; pozorujeme vysokú klenbu stropu, farebné okná, mohutné stĺpy a radu lavíc. Šikmo na ne padá svetlo, vzduch vonia kadidlom, prostredie na nás pôsobí vznešenosťou, tichom a nádherou. Nejdeme však hlavnou loďou k oltáru, ale sa obrátime vľavo ku krajnej stene. Je to ďaleko. Všimnime si, že už nešliapeme po kamenných kvádrov, ale po leštenom mramoru a že stena je od podlahy k stropu vykladaná tmavým dubovým drevom. V tej stene teraz hľadáme dvere, celkom malá dvierka. Nie je to ľahké; musíme sa pozorne pozerať. Ale nakoniec uvidíme malú bronzovú kľučku a ideme k nej. Otvoríme dvere.
Vnútri uvidíme kamenné schodisko. Schody sú úzke a vychodené a vedú do pivnici. Zostúpime po tom schodisku; predstavujeme si, že sa dostávame stále hlbšie až do samých základov katedrály, Dole na konci schodov stojí starec. U mňa bola virtuálna knihovníčka a tá sa so mnou rozprávala. Starec má biele vlasy a dlhý čierny plášť mu splýva až skoro ku členkom. Je to strážca knižnice a očakáva nás, ale chce vedieť, prečo prichádzame. Vysvetlíme mu svoju túžbu po sebapoznaní a požiadame ho, aby nám dovolil nahliadnuť do záznamu posledného života .Starec nakloní hlavu, vypočuje pozorne našu prosbu a privolí. Potom nám dá pokyn, aby sme išli za ním do knižnice. Pripadá nám že sa vznášame za vlajúcimi šosmi jeho plášťa, keď kráča zdanlivo nekonečnými chodbami okolo regálov naplnených až do stropu knihami. Nakoniec sa zastaví medzi rovnobežnými radmi kníh. Chvíľu rozmýšľa a potom ukáže na jednu policu. Sledujeme pohyb jeho ruky a náš zrak priľnuté na našom mene, ktoré je na poličke napísané zlatými plastickými písmenami. Prečítame si ho a presvedčíme sa, že je to vskutku naše meno. Na tejto našej poličke je veľmi veľa kníh; každá sa týka jedného minulého života alebo jedného života v Barde. Všimnime si, ako postupujú kožené chrbtami v chronologickom poradí zľava doprava. Keďže tento život ešte neskončil a jeho záznam nie je úplný, posledná kniha vpravo je tá, čo obsahuje všetky podrobnosti nedávnej existencie v metavedomí. Požiadame o ňu strážcu a pozorne ho pozorujeme, ako siaha na policu, berie knihu a dáva nám ju. Uchopíme zväzok pevne do ruky, dosky sú z jemnej kože, a uvedomíme si, že za niekoľko okamihov otvoríme jej stránky a budeme čítať o svojej poslednej existencii bez tela. Možno sa poučiť o čomkoľvek: o vstupe do metavedomia, o tribunálu sudcov, o plánovaní nového života. Až knihu otvoríme (môže to byť tiež album fotografií alebo videokazeta), nebudeme mať strach. To, čo tam je, sa už stalo; pre naše podvedomie to nebude prekvapením. Pozeráme sa len na záznam. Teraz teda knihu otvoríme a pozrieme sa na úsek života medzi životmi, o ktorý máme záujem. Vnímame záznam pokojne, pasívne, bez emócií. Máme na to neobmedzene času. Môže sa stať, že nebudete môcť čítať písmená z knihy, alebo vám ich bude čítať niekto iný. Keď sme videli všetko, čo sme chceli vidieť, knihu zatvoríme a vrátime strážcovia, ktorý trpezlivo čaká kúsok od vás. Dá knihu zase na miesto, a potom nám dá pokyn, aby sme ho znova nasledovali labyrintom chodieb ku schodisku, ktoré vedie do katedrály. Poponáhľame za starcom, až dôjdeme k miestu, kde sme sa s ním stretli. Tam sa rozlúčime, vystúpime po schodoch a prejdeme dvierkami do ticha a majestátu katedrály. Zavrieme za sebou a chvíľu počkáme pod zdobenú klenbou, než sa vrátime do predsiene k obrovským dverám. Potom vykročíme z nebeskej svätyne von a zvoľna zostupuje po kamenných schodoch. Každým krokom sa postupne vraciame do normálneho vedomia, takže na poslednom schody si už zas plne uvedomujeme okolia.

Niektorí ľudia si uvedomia svoje spomienky z barda podľa riadenej vizualizácie hneď na prvýkrát. Iní musia postup  ako dosiahnu výsledkov opakovať niekoľkokrát. Prežitky sa často môžu objaviť aj vo sne, alebo ako intuitívne záblesk v normálnom bdelom stave. Ak otvoríme napríklad knihu života medzi životmi, môžeme sa stretnúť len s prázdnymi stranami. Ale každý, kto sa stretne s takým stavom, intuitívne pochopí, že pre takéto zastavenie toku spomienok asi existuje pádny dôvod. Spomínanému  stavu medzi životmi možno tiež napomôcť tým, že si vedieme denník snov a intuitívnych zážitkov. Čím viac sa tomuto venujeme naučíme sa počúvať svoju intuíciu a riadiť sa tak vlastným srdcom.

Takže vyskúšajte a napíšte, kam ste sa až stihli dostať. 😀